Dejiny vôní, 1. diel: Kyphi a kadidlo – staroveký Egypt a Mezopotámia

Kde začínajú dejiny vôní: staroveký Egypt a Mezopotámia

Predstavte si chrámové nádvorie na brehu Nílu krátko po východe slnka. Kamenné stĺpy ešte držia nočný chlad, kňazi v bielom plátne prechádzajú medzi oltármi a z kadidelníc stúpa hustý, sladkastý dym. Vzduch vonia živicou, medom a korením. Práve takéto obrazy stoja na samom začiatku príbehu, ktorým vás bude sprevádzať náš nový seriál Dejiny vôní – od starovekých chrámov cez stredoveké lekárne a dvorské parfumérie až po súčasnosť.

Už samotné slovo parfém túto stopu pripomína. Odvodzuje sa od latinského per fumum, teda „cez dym“. Najstaršie vône sa totiž nenanášali na kožu, ale pálili sa. Dym stúpal k nebu a ľudia verili, že so sebou nesie ich modlitby, prosby aj vďaky.

Prečo začíname práve v Egypte a Mezopotámii? V úrodných údoliach Nílu, Eufratu a Tigridu vznikli jedny z prvých civilizácií, ktoré vedeli písať. Vďaka hlineným tabuľkám s klinovým písmom, nápisom na stenách chrámov a papyrusom vieme o vonných látkach z doby pred viac než štyrmi tisícmi rokmi oveľa viac než o iných oblastiach toho istého obdobia. A z týchto prameňov vyplýva jedna zásadná vec: vonné látky patrili najprv bohom a až potom ľuďom.

V Mezopotámii sa pred sochami bohov pálilo cédrové a cyprusové drevo aj vonné živice. Podľa Eposu o Gilgamešovi priniesol Utnapištim po potope obeť, ktorej príjemnú vôňu bohovia ucítili a zhromaždili sa okolo nej. Z mezopotámskych tabuliek poznáme aj ženu menom Tapputi, ktorá žila približne v 13. storočí pred n. l. a býva označovaná za prvú menom doloženú výrobkyňu vonných látok. Záznam o jej práci spomína kvety, oleje a živice aj postup, ktorý sa niekoľkokrát opakoval.

V Egypte mali vonné látky podobne posvätné postavenie. Egyptské slovo pre kadidlo sa často vykladá ako „to, čo činí božským“. Vône sprevádzali každodennú starostlivosť o sochy bohov v chrámoch, ale aj život faraónov a nakoniec ich cestu na onen svet.

V tomto prvom diele sa pozrieme na štyri oblasti, v ktorých vonné látky hrali v starovekom Egypte a Mezopotámii hlavnú úlohu:

• Obete a chrámové obrady – prečo sa bohom denne dymilo a čo sa skrývalo v slávnej zmesi kyphi.
• Liečenie a starostlivosť o telo – vonné oleje a masti, ktoré chránili kožu pred suchým púštnym podnebím a boli súčasťou vtedajšieho liečiteľstva.
• Pohrebné rituály – ako myrha a živice pomáhali pri mumifikácii a čo znamenala vôňa pre predstavu večného života.
• Diaľkový obchod – výpravy za vzácnymi živicami do vzdialenej krajiny Punt a do južnej Arábie, ktoré dali vzniknúť prvým vonným obchodným cestám.

Mnohé z vtedajších surovín – myrha, kadidlo čiže olibanum, céder či škorica – pritom nepatria len do múzeí. V premenenej podobe ich dodnes nájdete v základných tónoch radu orientálnych a drevitých vôní. Až budete nabudúce vnímať teplý, živicový závoj parfumu, môžete si spomenúť, že jeho korene siahajú až k chrámovým nádvoriam zahaleným vonným dymom.

Vonný dym pre bohov: kyphi, myrha a kadidlo pri chrámových obradoch

Keď dnes siahnete po parfume, myslíte pravdepodobne na seba – na to, ako budete voňať a ako sa budete cítiť. V starovekom Egypte a Mezopotámii však vôňa patrila predovšetkým bohom. Vonný dym, ktorý stúpal z oltárov a chrámových svätýň, bol obetou a zároveň prostredníkom: niesol modlitby nahor a mal božstvo potešiť, zmieriť alebo privolať. Pálenie kadidla tak bolo pevnou súčasťou každodenného chrámového života, nie len výnimočným gestom.

Tri látky, ktoré voňali v chrámoch

• Kadidlo (olibanum) – živica stromov rodu Boswellia. Pri pálení vydáva svetlý, čistý a mierne citrusový dym, ktorý sa pre svoju jasnosť spájal so svetlom a slnečným božstvom.
• Myrha – tmavšia, horko balzamová živica kríkov rodu Commiphora. Jej vôňa je hlbšia a teplejšia a v chrámoch sa používala ako samostatne, tak aj ako súčasť zložitejších zmesí.
• Kyphi – egyptská vonná zmes, ktorú môžete považovať za jeden z najstarších známych „receptov“ na vôňu. Skladala sa z živíc, medu, vína, hrozienok a rôzneho korenia či aromatických rastlín.

Kyphi: recept vytesaný do kameňa

Kyphi nebolo jednoduché kadidlo, ale starostlivo pripravovaná kompozícia. Suroviny sa drvili, máčali vo víne, sladili medom a nechávali sa odležať, než sa z nich tvarovali malé guľôčky určené na pálenie. Recepty sa zachovali na stenách chrámov v Edfu a na ostrove Philae, ktoré pochádzajú z neskorého, ptolemaiovského obdobia egyptských dejín. Jednotlivé verzie sa líšia počtom aj druhom zložiek a niektoré rastliny z nich dnes nedokážeme s istotou určiť, takže každá moderná „rekonštrukcia“ kyphi je skôr odborným odhadom než presnou kópiou.

Antickí autori, ktorí o egyptských obradoch písali, uvádzajú, že sa počas dňa striedali rôzne vône – a kyphi býva spájané predovšetkým s večernými obradmi. Ak tento údaj beriete s miernou opatrnosťou, neurobíte chybu: grécke a rímske pramene vznikli o stáročia neskôr a nie vždy opisovali egyptskú prax verne.

Cedr, cyprus a žena menom Tapputi

V Mezopotámii zohrávalo podobnú úlohu vonné drevo. Pri obradoch sa pálilo cédrové a cyprusové drevo spolu s aromatickými rastlinami a živicami. Motív vonnej obete, ktorej vôňu bohovia ucítia a zhromaždia sa okolo nej, sa objavuje aj v mezopotámskej literatúre, napríklad v rozprávaní o potope v epose o Gilgamešovi.

Z Mezopotámie pochádza aj jedno z prvých mien, ktoré možno spojiť s výrobou vonných látok. Klinopisná tabuľka, datovaná zvyčajne na koniec 2. tisícročia pred n. l., spomína ženu menom Tapputi, ktorá pôsobila ako dozorkyňa v kráľovskom paláci a pripravovala vonné zmesi z kvetov, oleja a aromatických rastlín. Preto býva uvádzaná ako jedna z prvých doložených výrobcov vonných látok – aj keď z jediného textu toho o jej živote vieme len veľmi málo.

Skrze dym

Spojenie vône a dymu sa zachovalo aj v jazyku. Slovo parfém sa tradične vykladá z latinského per fumum, teda „skrze dym“. Jazykovedci síce upozorňujú, že sa slovo do európskych jazykov dostalo až oklikou cez taliančinu a francúzštinu, ale obraz, ktorý v sebe nesie, sedí presne: prvé vône ľudských dejín neboli určené pre pokožku, ale pre vzduch – a pre bohov.

Vône ako liek: vonné oleje, masti a kužele na parukách

Keď dnes hovoríme o parfume, máme na mysli predovšetkým olfaktorický dojem. Pre obyvateľov starovekého Egypta a Mezopotámie však bola vôňa niečím oveľa praktickejším. Tá istá vonná masť mohla poslúžiť pri obrade, pri starostlivosti o telo aj pri liečení – a hranicu medzi kozmetikou, náboženstvom a medicínou by vtedajší ľudia asi ani nedokázali presne určiť.

Olej a masti proti slnku a suchu

Život na okraji púšte znamenal ostré slnko, suchý vzduch a piesok. Egypťania preto pravidelne natierali pokožku olejmi a masťami z rastlinných olejov alebo živočíšnych tukov, do ktorých sa vyluhovali aromatické suroviny – myrha, kadidlo, cédrové drevo, ale aj kvety ľalie či lotosu. Alkohol ako nosič vône vtedy ešte nepoznali, takže vonný olej bol samotným základom vtedajšej parfumérie.

Starostlivosť o pokožku pritom nebola výsadou elít. Z písomností robotníckej osady Dér el-Medína sa dá dočítať, že olej patril vedľa obilia k pravidelným prídelom remeselníkov, ktorí budovali kráľovské hrobky. Predstavte si teda vonné oleje skôr ako každodennú potrebu než ako luxus. Aj v Mezopotámii mali svoje pevné miesto – klinopisné texty spomínajú pomazávanie olejom pri obradoch aj pri bežnej hygiene.

Čo o vôňach hovoria lekárske papyrusy

Najznámejším prameňom k egyptskému lekárstvu je Ebersov papyrus, spísaný približne v 16. storočí pred naším letopočtom. Obsahuje stovky receptov a v mnohých z nich sa objavujú suroviny známe z vonných zmesí: myrha, kadidlo, med, živica, oleje a byliny. Podľa papyrusu sa z nich pripravovali masti na rany, prípravky na kožu aj zmesi na vykuřovanie, pri ktorom sa dym z rozžeravených surovín nechával pôsobiť na chorého alebo na priestor okolo neho.

Tieto recepty odrážajú vtedajšie chápanie choroby, v ktorom sa prelínalo pozorovanie s vierou v pôsobenie bohov a démonov. Vôňa tu mala nielen „liečiť", ale aj očisťovať a odháňať zlé sily. Historikom preto papyrusy slúžia ako svedectvo o tom, ako si starovekí ľudia predstavovali svet – nie ako návod pre dnešok.

Záhada vonných kužeľov

Na nástenných maľbách z hrobiek Novej ríše majú hodovníci a hodovníčky na parukách drobné svetlé kužele. Egyptológovia dlho predpokladali, že išlo o kužele z vonného tuku, ktoré počas hostiny pozvoľna tápali a stekali po vlasoch. Iní bádatelia namietali, že môže ísť len o výtvarný symbol – znak vône, slávnostnej chvíle alebo posvätného stavu.

Spor posunuli až nálezy z Amarny, mesta faraóna Achnatona. Na tamojšom pohrebisku boli u dvoch pochovaných nájdené skutočné kužele na hlave, podľa rozboru duté a z materiálu podobného vosku. Stopy vonného tuku sa však podľa dostupných správ nepreukázali. Nález teda podporuje myšlienku, že sa kužele skutočne nosili, ale neodpovedá jednoznačne, k čomu slúžili – či patrili k hostinám, k obradom, alebo k viere v posmrtný život. Otázka preto zostáva otvorená.

Vône pre večnosť: myrha, živica a mumifikácia

Pre starých Egypťanov smrť neznamenala definitívny koniec, ale prechod do inej podoby existencie. Aby duša zosnulého mohla pokračovať v posmrtnom živote, potrebovala sa podľa vtedajšej viery vracať do zachovaného tela. Vône preto v pohrebných rituáloch neboli len ozdobou – patrili k samotnej starostlivosti o večnosť. Mali telo chrániť, očistiť a pripraviť na dôstojný prechod na onen svet.

Mumifikácia bola dlhý a starostlivo premyslený proces, ktorý podľa dochovaných popisov mohol trvať až sedemdesiat dní. Balzamovači telo najprv vysušili natronom, prírodnou soľou z vysychajúcich jazier, a až potom nastúpili vonné látky. Grécky historik Hérodotos, ktorý navštívil Egypt v 5. storočí pred naším letopočtom, uvádza, že telesné dutiny sa plnili drvenou myrhou, kasiou a ďalším korením. Jeho popis však vznikol v čase, keď mala mumifikácia za sebou už viac ako dve tisícročia vývoja, a historici ho preto čítajú s istou opatrnosťou.

Moderné chemické rozbory zvyškov z múmií, obväzov a balzamovacích nádob dnes obraz z písomných prameňov upresňujú. Medzi látkami, ktoré sa pri mumifikácii používali, sa najčastejšie uvádzajú:

• myrha – aromatická živica s horkým, balzamickým tónom, cenená pre svoju vôňu aj pre schopnosť spomaľovať rozklad,
• živica ihličnanov – pravdepodobne z cédrov, borievok či borovíc; po zahriatí vytvárali na tele aj obväzoch ochrannú vrstvu,
• vonné oleje a tuky – zmäkčovali pokožku a slúžili ako nosič ďalších aromatických zložiek,
• včelí vosk – pomáhal utesniť a chrániť povrch tela,
• korenie – podľa antických autorov najmä kasia a škorica, ktorých teplá vôňa sa spájala s predstavou božskej prítomnosti.

Tieto látky plnili dvojakú úlohu. Prakticky pomáhali telo konzervovať – živica a vosk vytvárali bariéru proti vlhkosti a hmyzu a niektoré z nich podľa súčasných rozborov brzdia aj rast mikroorganizmov. Zároveň zakrývali pach rozkladu, ktorý bol pre Egypťanov nielen nepríjemný, ale aj symbolicky nečistý. Vône tak doslova oddeľovali pominuteľné od večného.

Starostlivosť o zosnulého nekončila uložením do sarkofágu. Do hrobiek sa vkladali nádoby s vonnými masťami a olejmi ako výbava pre posmrtný život – zosnulý mal mať na onom svete k dispozícii všetko, čo potreboval za života, a vône k tomu neodmysliteľne patrili. Najznámejším dôkazom je hrobka Tutanchamona, ktorú v roku 1922 otvoril Howard Carter. Medzi bohatou výbavou sa našli zdobené nádoby z kalcitu, často označovaného ako egyptský alabaster, so zvyškami mastí. Podľa dobových správ z nich bola aj po viac ako troch tisícročiach údajne stále cítiť slabá vôňa. Časť nádob bola prázdna a jedno z vysvetlení znie, že vonné masti boli natoľko cenné, že sa stali korisťou starovekých vykrádačov hrobov.

Pohrebné obrady a chrámový kult pritom spájala rovnaká myšlienka: vôňa má očistnú silu a približuje človeka bohom. Pri pohrebných rituáloch sa pálili tie isté živice, aké stúpali vo svätyniach, a zosnulý ošetrený vonnými látkami sa tak v predstavách Egypťanov sám približoval božskému svetu. Až nabudúce ucítite balzamický, mierne horký tón myrhy v základných tónoch parfumu, môžete si spomenúť, že práve táto vôňa kedysi sprevádzala ľudí na ich najdlhšej ceste.

Za živicami do Puntu a južnej Arábie: prvé voňavé obchodné cesty

Kadidlo a myrha, ktorých dym stúpal v chrámoch na Níle aj Eufrate, nevznikali na mieste. Stromy, z ktorých kôry sa tieto živice získavajú, rastú predovšetkým v suchých oblastiach južnej Arábie a Afrického rohu. Každé zrnko voňavej živice v egyptskom alebo mezopotámskom chráme tak malo za sebou dlhú cestu – po mori, cez púšť a rukami mnohých obchodníkov. Voňavé suroviny preto patrili k prvému tovaru, kvôli ktorému sa oplatilo podnikať výpravy na vzdialenosť stoviek a tisícov kilometrov.

Egypťania označovali krajinu, odkiaľ prichádzali najcennejšie živice, menom Punt. Kde presne ležala, sa historici dodnes sporia. Najčastejšie ju hľadajú na pobreží južnej časti Červeného mora, približne v oblasti dnešnej Eritrey, východného Sudánu alebo Somálska. Styky s Puntom sú doložené už z čias Starej ríše, najslávnejšia výprava sa však spája s kráľovnou Hatšepsut, ktorá vládla v 15. storočí pred naším letopočtom.

Priebeh tejto výpravy zachytávajú reliéfy v jej zádušnom chráme v Dér el-Bahrí neďaleko Théb. Uvidíte na nich lode naložené ebenovým drevom, slonovinou, zlatom, exotickými zvieratami a predovšetkým voňavou živicou. Výnimočné je zobrazenie živých stromov, ktoré námorníci prevážali aj s koreňmi v košoch. Podľa obvyklého výkladu nápisov mali byť vysadené pri chráme, aby mal Egypt vlastný zdroj voňavej suroviny priamo pri svojich bohoch. Či sa stromy v cudzom podnebí ujali, s istotou nevieme – samotný pokus ale ukazuje, akú veľkú hodnotu pre Egypťanov mali.

Druhým veľkým zdrojom bola južná Arábia, teda oblasť dnešného Jemenu a Ománu. Z narezané kôry kadidlovníka tu vyteká mliečna živica, ktorá na vzduchu stuhne do priesvitných zŕn. Akonáhle sa rozšíril ťava ako nákladné zviera, k čomu podľa historikov dochádzalo zhruba na prelome 2. a 1. tisícročia pred naším letopočtom, mohli karavány spoľahlivo prekonávať aj rozsiahle púštne úseky. Na obchode s živicami zbohatli juhoarabské kráľovstvá, z ktorých je dnes najznámejšia Saba. Trasa, ktorá viedla pozdĺž západného okraja Arabského polostrova k Stredomoriu a ďalej do Mezopotámie, sa neskôr preslávila ako kadidlová cesta.

Prečo boli myrha a kadidlo tak ceneným tovarom? Spájali v sebe niekoľko vlastností naraz:

• vzácnosť – stromy rástli len v niekoľkých málo oblastiach a inde sa ich pestovať nedarilo,
• trvanlivosť – suché zrná zniesli mesiace dlhú prepravu bez straty vône,
• malý objem a vysoká hodnota – aj malý náklad predstavoval značné bohatstvo,
• široké využitie – od chrámových obetín cez voňavé masti až po balzamovanie zosnulých.

Obchod s vôňami tak prepojil kultúry, ktoré sa inak stretávali len zriedka. Spolu so živicami putovali medzi Afrikou, Arábiou a riečnymi civilizáciami aj správy, zvyky a predstavy o tom, čo je posvätné. V 2. diele seriálu sa presunieme do antického Grécka a Ríma, kde vône z chrámov prenikli do každodenného života – k voňavým olejom, ktorými sa ľudia natierali po kúpeli, a do verejných kúpeľov.