Dejiny vôní, 3. diel: Alembik a ružová voda – arabský a perzský svet raného stredoveku

Od rímskych ruží k arabským učencům

Vitajte pri tretej časti seriálu Dejiny vôní. V prvej časti sme sa vydali do starého Egypta a Mezopotámie, kde voňavé živice stúpali v chrámoch k bohom a kde sa olejmi a masťami staralo o telo živých aj mŕtvych. Druhá časť, nazvaná Rím vonia ružami, vás previedla kúpeľmi, hostinami a trhmi ríše, ktorá si voňavé látky dovážala z veľkej časti vtedy známeho sveta. Dnes sa posunieme o niekoľko storočí ďalej – do doby, keď sa ťažisko práce s vôňami presunulo na Blízky východ.

Keď sa v 5. storočí rozpadla západorímska ríša, mnohé obchodné cesty sa prerušili a časť rímskej rafinovanosti na Západe upadla do zabudnutia. Na východe však život pokračoval: Byzancia a sásánovská Perzia ďalej pestovali tradíciu voňavých olejov, kadidiel a záhrad. Do tohto prostredia vstúpila v 7. storočí nová sila. Arabské výboje počas niekoľkých desaťročí prepojili rozsiahle územia a v 8. storočí sa islamský svet rozprestieral od Andalúzie na Pyrenejskom polostrove až po Perziu a Strednú Áziu.

Takto rozsiahla ríša mala pre dejiny vôní jednu veľkú výhodu: spojila ľudí, jazyky a znalosti, ktoré predtým žili oddelene. Kupci putovali s karavánami po súši aj s loďami po mori, a tak sa na jednom trhu mohli stretnúť suroviny z Arabského polostrova, Indie aj juhovýchodnej Ázie. Voňavé látky sa tým dostali do rúk ľudí, ktorí ich nechceli len používať, ale aj pochopiť.

Srdcom tejto premeny sa stal Bagdad, ktorý abbásovskí kalifovia založili roku 762 ako svoju novú metropolu. Podľa tradície tu vznikol Dom múdrosti, arabsky Bajt al-hikma – knižnica a miesto stretávania učencov, ktoré zažilo rozkvet približne v 9. storočí za kalifa al-Ma'múna. Historici sa dodnes sporia, či išlo o skutočnú akadémiu, alebo skôr o palácovú knižnicu s prekladateľskou dielňou. Isté je, že sa v Bagdade tej doby sústredene prekladalo. Z gréčtiny, sýrčiny a perzštiny do arabčiny putovali spisy Hippokrata, Galéna, Aristotela či Dioskúrida, ktorého dielo podrobne popisuje liečivé a aromatické rastliny. K najznámejším prekladateľom patril Hunajn ibn Isháq a popri lekárskych textoch sa pozornosť obracala aj k alchýmii.

Prečo je to pre príbeh vôní tak dôležité? Grécki autori zanechali popisy rastlín, živíc a postupov, ako z nich pripravovať masti, oleje a liečivé prípravky. Arabskí a perzskí učenci však ich spisy nebrali ako uzavretú a nemennú múdrosť. Čítali ich, porovnávali, dopĺňali a hlavne skúšali v praxi. Voňanie tak postupne prestalo byť len zvykom, rituálom alebo prejavom luxusu – stalo sa odborom, v ktorom sa pozorovalo, zapisovalo a overovalo. Kto chcel zistiť, ako zachytiť vôňu ruže tak, aby vydržala celé mesiace, musel rozumieť rastlinám, ohňu aj vode.

Predstavte si na chvíľu bagdadskú knižnicu plnú rukopisov, kde sa nad pergamenom a papierom skláňali lekári, filozofi aj prekladatelia. Práve z tohto prostredia vzišli nástroje a postupy, ktoré o mnoho storočí neskôr pomohli vzniknúť parfumom, ako ich poznáme dnes.

Alembik: ako Avicenna zdokonalil destiláciu

Slovo alembik znie tajomne, ale označuje pomerne jednoduchú vec – destilačný prístroj. Do európskych jazykov sa dostalo z arabského al-anbík, ktoré samo vychádza z gréckeho ambix, teda nádoby či pokrievky. Už cesta slova napovedá, že nejde o arabský vynález v pravom zmysle: podobné prístroje používali alchymisti v egyptskej Alexandrii v prvých storočiach nášho letopočtu. Arabskí a perzskí učenci však alembik prevzali, popísali, vylepšili a hlavne z neho urobili bežný nástroj laboratórií, lekární aj dielní na vône.

Princíp si môžete predstaviť na hrnci s pokrievkou, na ktorej sa pri varení zrážajú kvapky. Alembik sa skladá z troch častí:

1. Spodná nádoba – vložia sa do nej suroviny, napríklad okvetné lístky, a zalejú sa vodou. Nádoba sa potom zahrieva nad ohňom alebo vo vodnom kúpeli.
2. Hlavica – nasadzuje sa na spodnú nádobu a zachytáva stúpajúcu paru. Tá so sebou unáša aj drobné vonné látky z rastlín.
3. Odvodná trubica – vedie paru z hlavice von. Ako para chladne, mení sa späť na kvapalinu, ktorá odkvapkáva do zbernej nádobky.

Výsledkom je voňavá vodnatá tekutina, a ak je surovín dosť, na jej hladine sa môže objaviť aj tenká vrstvička oleja. Práve tento koncentrovaný podiel je predchodcom toho, čo dnes nazývame esenciálny alebo éterický olej.

Za zakladateľa arabskej alchýmie býva považovaný Džábir ibn Hajján, ktorý mal žiť v 8. storočí. Pod jeho menom sa zachoval rozsiahly súbor spisov, historici však súdia, že veľkú časť z nich napísali až neskorší autori, ktorí sa k jeho autorite hlásili. Tieto texty každopádne radia destiláciu medzi základné laboratórne postupy.

Konkrétnejšie sa k vôňam dostal al-Kindí, učenec pôsobiaci v Bagdade v 9. storočí. Pripisuje sa mu spis o parfémoch a destilácii s množstvom receptov na voňavé vody, oleje aj náhrady drahých surovín. Pre dejiny parfumérie je to cenné svedectvo, že destilácia vôní bola už vtedy zavedeným remeslom, nie len kuriozitou učencov.

Hlavnou postavou tohto príbehu je ale Avicenna, vlastným menom Ibn Síná (približne 980–1037), perzský lekár a filozof. Tradícia mu pripisuje dve veci: zdokonalenie chladenia pri destilácii, keď mal odvodnú trubicu stočiť do špirály a ochladzovať ju vodou, a získanie ružovej esencie priamo z okvetných lístkov. Lepšie chladenie znamená, že sa para zráža účinnejšie a menej vonných látok uniká bez úžitku.

U oboch prvenstiev je na mieste opatrnosť. Ide o tradíciu, nie o doložený vynález – ružová voda sa destilovala už pred Avicennou a chladiaca špirála sa v prameňoch objavuje skôr neskôr. Jeho skutočný prínos tak možno spočíva hlavne v tom, že postupy starostlivo popísal a zasadil ich do prírodovedného rámca. Či už v ňom vidíte vynálezcu, alebo skôr zdatného sprostredkovateľa, princíp, ktorý jeho doba preslávila, sa v základe nezmenil: destilácia vodnou parou zostáva jedným z hlavných spôsobov, ako z rastlín získať vonné oleje pre dnešné parfémy.

Ružová voda a atary: bohatstvo perzských záhrad

Predstavte si záhradu obohnanú múrom, uprostred s bazénikom a kanálikmi, ktorými prúdi voda, a okolo záhony ruží, ktorých vôňa sa v teplom vzduchu drží do neskorého večera. Perzská záhrada nebola len miestom odpočinku – bola obrazom raja a zároveň zdrojom suroviny, ktorá sa stala jedným z najcennejších vývozných artiklov vtedajšieho sveta. Z okvetných lístkov ruží sa tu vyrábala ružová voda.

Za centrum výroby sa tradične považuje oblasť Fárs na juhu Iránu. Podľa dobových správ arabských zemepisných a cestovateľských zdrojov sa ružová voda odtiaľto rozvážala do Mezopotámie, Egypta, Indie a podľa niektorých prameňov až do Číny. Zbieralo sa skoro ráno, kým sú kvety najvoňavejšie, a lístky sa spracovávali bez zbytočného odkladu. Táto tradícia ostatne v Iráne pretrváva dodnes – v okolí mesta Kášán sa každú jar zbiera damašská ruža a ružová voda sa tam stále pripravuje aj v malých rodinných dielňach.

Atar: vôňa bez alkoholu

Vedľa ružovej vody sa v arabskom, perzskom a neskôr hlavne indickom svete rozvinula ešte jedna forma vône – atar (často písaný aj attar alebo ittar). Ide o koncentrovanú olejovú esenciu, ktorá neobsahuje alkohol. Vonné látky z kvetov sa tradične zachytávali do nosného oleja, najčastejšie santalového, takže výsledkom je hustá, intenzívna vôňa, ktorá sa nanáša len v nepatrnom množstve priamo na pokožku.

Atary majú v islamskom svete zvláštne postavenie aj z praktických dôvodov: bez alkoholu ich možno bez obáv používať pri modlitbe a náboženských sviatkoch. Ich tradícia je živá dodnes – indické mesto Kannaudž je preslávené výrobou atarov starými postupmi a olejové vône sú neoddeliteľnou súčasťou arabskej parfumérie. Ak ste sa niekedy stretli s parfumovaným olejom, stretli ste sa s priamym dedičom tejto stáročnej tradície.

Suroviny, ktoré utvárali svet vôní

Ruža mala v tomto svete významné miesto, ale zďaleka nebola sama. Obchodné cesty prinášali na trhy Bagdadu, Basry alebo Damasku suroviny z rôznych kútov známeho sveta:

• Kadidlo a myrha – vonné živice z juhu Arabského polostrova a z Afriky, po stáročia spájané s náboženskými obradmi.
• Ambra – vzácna látka z vorvaňov, ktorú more vyplavovalo na pobrežie. Cenená bola pre svoju teplú, hlbokú vôňu a schopnosť dodať kompozícii trvanlivosť.
• Pižmo – pôvodne živočíšna surovina z oblasti Himalájí a Tibetu, jedna z najdrahších vôbec. Dnes sa v parfumérii používa výhradne jeho syntetická podoba.
• Kafr – svieža, chladivá látka z juhovýchodnej Ázie, ktorú dobové pramene spomínajú medzi luxusným tovarom.

Z týchto surovín sa skladali vône, ktoré dnes zaraďujeme do orientálnej rodiny – teplé, živicové a zmyselné. Ich ozvenu nájdete v mnohých súčasných kompozíciách, kde sa ambra, pižmo alebo kadidlo objavujú v základných tónoch.

Ružová voda v kuchyni aj vo viere

Ružová voda nepatrila len na toaletný stolík. Ochucovali sa ňou sladkosti, šerbety, ryžové pokrmy aj pečivo a v kuchyniach Blízkeho východu a Indie má svoje miesto dodnes. Hosťom sa ňou kropili ruky na znak pohostinnosti a používala sa aj pri náboženských obradoch ako symbol čistoty.

K tomu sa viaže aj známy príbeh. Podľa tradície nechal sultán Saladin po dobytí Jeruzalema v roku 1187 umyť posvätné miesta ružovou vodou, aby ich očistil. Podľa dobových správ sa jej do mesta doviezlo veľké množstvo. Či už sa história odohrala presne takto, alebo ju neskoršie rozprávania prikrášlili, dobre ukazuje, akú hodnotu mala ružová voda vtedajšom svete – nebola len vôňou, ale aj znamením úcty a obnovy.

Vôňa ako liek: medicína, kúpele, každodenná čistota

Pre učencov arabského a perzského sveta nebola vôňa len príjemným doplnkom. Predstavte si dobu, keď hranice medzi lekárňou, kuchyňou a toaletným stolíkom prakticky neexistovali – rovnaké látky, ktoré prevoňali sviatočnú hostinu, sa objavovali aj v lekárskych spisoch. Vonné suroviny sa vnímali ako niečo, čo pôsobí na celé telo aj myseľ, a podľa toho sa s nimi aj zaobchádzalo.

Najznámejším svedectvom je Kánon medicíny, rozsiahle dielo perzského lekára a filozofa Ibn Síny, v Európe známeho ako Avicenna, dokončené približne na začiatku 11. storočia. Jeho časť venovaná liečivým látkam popisuje stovky surovín rastlinného, živočíšneho aj minerálneho pôvodu a medzi nimi nechýbajú ruža, šafran, ambra, pižmo alebo kafr. Vtedajšia medicína vychádzala z antického učenia o telesných šťavách: každej látke sa prisudzovala určitá „povaha“ – teplá, studená, vlhká či suchá – a lekár ju volil tak, aby podľa dobových predstáv vyvážil chorému telo. Vône tak boli súčasťou uceleného systému, nie samostatnou zábavou.

Je dobré dodať, že ide o historický pohľad na vtedajšie chápanie zdravia. Dnešné lekárstvo stojí na úplne iných základoch, a preto tieto staré postupy berte ako svedectvo o myslení minulých storočí, nie ako návod.

Hammám a rituálne umývanie

Druhým pilierom bola starostlivosť o čistotu. Islamská tradícia kladie veľký dôraz na rituálne umývanie pred modlitbou, takže voda a umývanie patrili k bežnému dňu. V mestách od Damasku po Isfahán fungovali verejné kúpele hammám, ktoré nadväzovali na rímske a byzantské termy. Návšteva mala svoj poriadok:

• postupný prechod z vlažnej miestnosti do horúcej, plnej pary,
• dôkladné drhnutie pokožky a umývanie vlasov,
• odpočinok v chladnejšej miestnosti, často spojený s rozhovorom a občerstvením,
• záverečné osvieženie voňavou vodou či olejom.

Kúpele tak neboli len hygienickým zariadením, ale aj miestom stretávania, kde sa preberali novinky a uzatvárali obchody.

Ružová voda v každodennom živote

Ružová voda a vonné oleje sprevádzali vtedajšie domácnosti na každom kroku. Hosťom sa podľa zvyku podávala na opláchnutie rúk po jedle, kropila sa ňou miestnosť pri slávnostiach a vonné oleje sa vtierali do vlasov aj brady. Kronikári spomínajú, že po roku 1187 dal sultán Saladin podľa tradície umyť jeruzalemské svätyne práve ružovou vodou – gesto, ktoré ukazuje, ako silno bola spojená s predstavou čistoty a úcty.

Vo veľkej časti súdobého Európy bola situácia iná. Kúpele síce existovali aj tam, ale znalosť destilovaných voňavých vôd a prepracovanej farmácie sa uchovávala skôr v kláštorných záhradách a knižniciach. Práve tento rozdiel neskôr vysvetlí, prečo Európania prijímali arabské znalosti s takým záujmom.

Návrat do Európy: Andalúzia, Sicília, križiacke výpravy

Zatiaľ čo v Bagdade a perzských mestách vznikali destilačné dielne a lekárske spisy, latinská Európa mala k antickému vedeniu len obmedzený prístup. Cesta späť neviedla jedinou bránou, ale niekoľkými – cez Pyrenejský polostrov, cez Sicíliu a cez Levantu, kam od konca 11. storočia smerovali križiacke výpravy.

Córdoba a Toledo: knižnice, ktoré zmenili jazyk

V moslimskej Andalúzii bola Córdoba v 10. storočí jedným z najväčších a najvzdelanejších miest vtedajšieho sveta. Podľa tradície sem už v 9. storočí priniesol z Bagdadu dvornú módu, starostlivosť o vzhľad aj záľubu vo voňavých prípravkoch hudobník Zirjáb. Záhrady s ružami, pomarančovníkmi a jazmínom patrili k obrazu andalúzskych miest rovnako samozrejme ako kúpele.

Keď Toledo v roku 1085 pripadlo kastílskemu kráľovstvu, zostali v ňom arabské knižnice aj vzdelanci, ktorí vedeli po arabsky, latinsky a hebrejsky. V 12. storočí tu vzniklo prostredie, ktorému sa dnes súhrnne hovorí toledská prekladateľská škola. Do latinčiny sa tu prekladali arabské spisy o astronómii, matematike, filozofii a medicíne – mimo iné aj Avicennov Kánon medicíny, ktorý potom po stáročia slúžil európskym univerzitám. Spolu s textami sa do Európy dostávali aj slová: alembik, alkohol či elixír majú arabský pôvod.

Normanská Sicília a obchod cez Benátky

Druhou bránou bola Sicília. Ostrov bol približne dve storočia pod arabskou správou a normanskí vládcovia, ktorí ho v 11. storočí ovládli, arabskú kultúru nezmetli. Na dvore v Palerme sa stretávali latinskí, grécki aj arabskí učenci a záhrady, citrusové sady a zavlažovacie systémy zostali súčasťou ostrovnej krajiny.

Križiacke výpravy potom otvorili Európanom priamy kontakt s mestami Levanty. Rytieri, pútnici a kupci sa vracali s korením, škoricou, klinčekmi, kadidlom, ale aj s ružovou vodou a zvykom voňať sa. Podľa tradície sa práve touto cestou do Európy rozšírila damascénska ruža, ktorej meno odkazuje na Damask. Skutočným motorom však bol obchod: Benátky, Janov a Pisa si vybudovali stále spojenie s prístavmi východného Stredomoria a voňavý tovar prúdil ich skladmi ešte dlho potom, čo križiacke štáty zanikli.

Čo z arabsko-perzského dedičstva žije dodnes

Keď dnes vezmete do ruky fľaštičku parfumu, držíte v nej kúsok tohto príbehu. Vybrali sme tri stopy, ktoré sú zreteľné aj v súčasnej parfumérii:

• Destilácia – princípom odparovania a kondenzácie sa dodnes získava veľká časť esenciálnych olejov z kvetov, listov aj dreva.
• Ružová esencia – ruža zostáva jednou z najcennejších surovín a ružová voda sa používa v starostlivosti o pleť aj v kuchyni od Maroka po Indiu.
• Tradícia atarov – koncentrované olejové parfémy bez alkoholu, nanášané v malom množstve priamo na pokožku, sú živou súčasťou arabskej parfumérie a v posledných rokoch ich objavujú aj európski milovníci vôní.

Do Európy sa tak spolu s rukopismi a korením dostala aj predstava, že vône patria k kultivovanému životu. Ako ju ďalej rozvinuli európski remeselníci, sa dozviete v 4. diele seriálu, ktorý vás zavedie k rukavičkárom z Grasse v stredoveku a renesancii.