Dejiny vôní, 4. diel: Rukavičkári z Grasse

Vôňa ako štít proti moru v stredovekej Európe

V predchádzajúcej časti sme sa vydali do arabského sveta, kde lekári a destiléri zdokonalili alembik a naučili sa získavať ružovú vodu vo veľkom. Tieto znalosti nezostali uzavreté za hranicami islamských ríš. Do Európy sa vracali niekoľkými cestami – cez Pyrenejský polostrov, kde sa v Tolede prekladali arabské lekárske spisy do latinčiny, cez Sicíliu s jej zmiešanou arabsko-normanskou kultúrou a tiež s križiakmi a obchodníkmi, ktorí si z Levanty privážali korenie, živice a nové zvyklosti.

Európa, do ktorej sa tieto poznatky dostali, však vnímala vôňu inak ako my dnes. Nešlo v prvom rade o krásu ani o osobný podpis, ale o zdravie.

Stredoveká medicína nadväzovala na antické autority a verila, že mnohé choroby šíria takzvané miasmata – skazený, páchnuci vzduch stúpajúci z bažín, hnijúcich odpadkov či rozkladajúcich sa tiel. Predstavte si úzke uličky bez kanalizácie a logika vtedajších lekárov vám bude hneď zrozumiteľnejšia: ak choroba prichádza so zápachom, príjemná vôňa ju môže zahnať. Keď sa v polovici 14. storočia Európou prehnala morová epidémia, známa ako čierna smrť, stala sa voňavá ochrana súčasťou každodenného života. Dnes vieme, že mor spôsobuje baktéria šírená hlavne blchami, takže vôňa pred ním chrániť nemohla. Pre vtedajších ľudí však bola logickou a dostupnou obranou.

Medzi najznámejšie voňavé pomôcky tej doby patrili:

• Pomandery – voňavé guľôčky z ambry, pižma, korenia alebo živíc, u zámožnejších majiteľov uložené v prevŕtaných puzdrách zo striebra či zlata. Nosili sa pri páse alebo na krku a v zatuchnutých uliciach sa prikladali k nosu. Názov sa obvykle odvodzuje zo starofrancúzskeho pomme d’ambre, teda „ambrové jablko“.
• Voňavé vrecúška – látkové vrecúška plnené sušenými bylinami, ako je levanduľa, rozmarín alebo šalvia. Boli lacnejšie než pomandery, a preto dostupné aj menej majetným.
• Vykurovanie – v domoch i na uliciach sa pálil jalovec, kadidlo či rozmarín, aby dym „vyčistil“ vzduch.

Osobitné miesto medzi týmito prostriedkami má octová „morová voda“, neskôr preslávená ako ocot štyroch zlodejov. Podľa legendy, ktorá sa viaže až k neskorším morovým vlnám vo Francúzsku a rozpráva sa v mnohých verziách, vykrádala skupina zlodejov domy chorých a zomrelých, a predsa sa nenakazila. Po dolapení vraj výmenou za miernejší trest prezradila svoje tajomstvo – ocot naložený s bylinami, ako je šalvia, rozmarín, palina či levanduľa. Spoľahlivý dobový dôkaz tohto príbehu chýba. Ocot s bylinami sa však ako ochranný a čistiaci prostriedok v ľudovej praxi skutočne používal.

Veľkú úlohu v uchovávaní a odovzdávaní znalostí hrali kláštory. Mnísi a mníšky pestovali v kláštorných záhradách liečivé byliny, prepisovali antické i arabské lekárske spisy a v kláštorných lekárňach pripravovali masti, tinktúry a bylinné vody. Postupne sa tu uplatňovala aj destilácia s alkoholom. Príkladom je takzvaná uhorská voda, bylinný destilát s rozmarínom, o ktorom tradícia rozpráva, že ho v 14. storočí užívala uhorská kráľovná. Jeho pôvod je však opradený legendami a presné datovanie zostáva neisté.

Či už išlo o pomander zámožného mešťana, alebo o vrecúško levandule chudobnej gazdinej, spoločné mali jedno: vôňa v tejto dobe slúžila predovšetkým ako liek a ochrana, nie ako ozdoba. Až s rozvojom obchodu a novou dobou sa z nej začne pomaly stávať vec potešenia a spoločenského postavenia.

Renesančné Taliansko – benátske korenie, florentské lekárne

Zatiaľ čo stredovek chápal vôňu predovšetkým ako ochranu, renesancia ju znovu objavila ako potešenie, znak vkusu a postavenia. Ak by ste v 15. a 16. storočí hľadali miesto, kde sa v Európe o vonných látkach vedelo najviac, vaša cesta by s veľkou pravdepodobnosťou viedla do Talianska. Zišlo sa tu bohatstvo obchodných republík, učenosť univerzít, zručnosť lekárnikov a ctižiadost panovníckych dvorov – kombinácia, aká sa inde v takej miere nevyskytovala.

Benátky vďačili za svoj vzostup obchodu s Levantou, teda s prístavmi východného Stredomoria. Benátske lode priplávali z Alexandrie, Bejrútu či Konštantínopolu naložené tovarom, ktorý sem putoval z Arábie, Indie a ďalších oblastí Ázie. Vedľa hodvábu a drahých kameňov viezli aj suroviny, bez ktorých by sa vtedajšie vonné zmesi nezaobišli:

• korenie – škoricu, klinček, muškátový oriešok alebo čierne korenie,
• živice a balzamy – kadidlo, myrhu, benzoe či labdanum,
• živočíšne suroviny – pižmo a ambru, ktoré patrili k najdrahším položkám vôbec.

Benátski kupci tieto suroviny rozpredávali ďalej po celom kontinente a ich mesto sa tak stalo bránou, kadiaľ exotické vône vstupovali do Európy. Roku 1555 tu, v jednom z hlavných centier kníhtlače, vyšla kniha Notandissimi secreti de l'arte profumatoria, pripisovaná Giovanventurovi Rosettimu, ktorá býva uvádzaná ako jedna z prvých tlačených príručiek venovaných parfumérskemu umeniu. Recepty na vonné vody, pomády či púdre sa vďaka nej mohli šíriť aj mimo uzavretý okruh remeselníkov.

Vo Florencii sa vonné remeslo rozvíjalo predovšetkým v lekárňach. Dominikánski rehoľníci pri kostole Santa Maria Novella pestovali liečivé byliny a pripravovali z nich masti, balzamy a destilované vody pre potreby kláštora i chorých. Z tejto kláštornej lekárne sa postupne stala samostatná inštitúcia, ktorá roku 1612 otvorila svoje dvere verejnosti. Jej príbeh dobre ukazuje, aká tenká hranica vtedy viedla medzi liekom a vonnou vodou: ružová voda alebo voda z pomarančových kvetov mala podľa dobového chápania osviežiť, upokojiť i prevoňať zároveň. Florentskí lekárnici navyše patrili do vplyvného cechu Arte dei Medici e Speziali, ktorý združoval lekárov, lekárnikov i obchodníkov s korením – vône, korenie a liečivá vtedy skrátka patrili do jedného sveta.

Talianske renesančné dvory – Mediciovci vo Florencii, Este vo Ferrare, Gonzagovci v Mantove či Sforzovci v Miláne – medzi sebou súťažili v nádhere. Predháňali sa stavbami a hostinami, ale aj tým, ako voňali ich komnaty, odevy a doplnky. Parfuméri, alchymisti a lekárnici preto patrili k žiadaným remeselníkom. O vonné recepty sa podľa dochovaných prameňov zaujímali aj samy šľachtičny: o Isabelle d'Este sa uvádza, že si vonné zmesi rada miešala sama, a Caterine Sforze je pripisovaná zbierka receptov známa ako Experimenti, v ktorej sa vedľa liečebných postupov objavujú aj kozmetické a vonné prípravky.

Prečo sa teda práve Taliansko 16. storočia považuje za laboratórium európskej parfumerie? Spojili sa tu tri predpoklady: ľahký prístup k surovinám vďaka obchodu, znalosť destilácie a lekárnictva rozvíjaná v kláštoroch, cechoch i na univerzitách – v Padove napríklad vznikla roku 1545 botanická záhrada, ktorá býva radená k najstarším univerzitným záhradám na svete – a konečne dopyt bohatých dvorov, ktoré boli ochotné za vône štedro platiť. Talianske postupy i talianski remeselníci sa odtiaľto šírili do ďalších krajín a jedna z tých ciest viedla priamo do Francúzska.

Katarína Medicejská priváža do Francúzska talianskych parfumérov

Na jeseň roku 1533 sa v Marseille konala svadba, ktorá mala pre dejiny vôní neočakávane dlhý dosah. Štrnásťročná Katarína Medicejská, dcéra florentského rodu bankárov a mecenášov, sa vydala za rovnako starého Henricha, druhorodeného syna francúzskeho kráľa Františka I. Na trón zasadol až v roku 1547 ako Henrich II. Katarína si do novej vlasti nepriniesla len veno, ale aj kúsok talianskeho dvorského sveta – kuchárov, krajčírov, umelcov a remeselníkov, ktorí so sebou niesli zvyky vtedy v mnohom vyspelejšieho Talianska.

Medzi týmito príchodzími býva najčastejšie uvádzaný parfumér známy ako René le Florentin, teda René Florenťan. O jeho živote sa dochovalo menej istôt, než by zodpovedalo jeho povesti. Podľa tradície prevádzkoval v Paríži obchod na moste Saint-Michel, kde ponúkal parfémy, púdre, líčidlá a vonné masti. Dobové správy ho opisujú ako vyhľadávanú adresu dvoranov, ktorí k nemu nechodili len pre navonané tovary, ale aj pre novinky z paláca. Nech už bola jeho skutočná rola akokoľvek veľká, jeho postava dobre vystihuje, ako silno vtedajšie Francúzsko vzhliadalo k talianskym parfumérom.

Kataríne sa pripisuje veľká záľuba vo vôňach a francúzsky dvor jej vkus ochotne preberal. Najviditeľnejším prejavom novej módy sa stali parfumované rukavice. Kožené rukavice vtedy neboli len ochranou rúk, ale dôležitou súčasťou odevu, ktorou sa dávalo najavo postavenie. Jemná koža sa navoniala zmesami z ambry, pižma, cibetu, ružovej vody alebo korenia, takže vôňa sprevádzala každé gesto. Predstavte si dvornú slávnosť, kde sa pri pozdrave alebo podaní ruky šíri vôňa vzácnych surovín – rukavice sa darovali pri oslavách aj diplomatických stretnutiach a čím drahšie boli použité suroviny, tým jasnejšie vypovedali o majetku a význame svojho nositeľa.

S parfumovanými rukavicami je spojená aj najslávnejšia povesť celej epochy. V júni 1572 zomrela v Paríži Jana Navarrská (Jeanne d’Albret), kráľovná Navarry a jedna z vedúcich osobností francúzskych protestantov. Do mesta prišla kvôli prípravám svadby svojho syna Henricha Navarrského s Kataríninou dcérou Markétou z Valois. Krátko po jej smrti sa rozšírila zvesť, že ju otrávili navonané rukavice, ktoré jej mal na Katarínin pokyn dodať práve René le Florentin. Povesť živil vyhrotená náboženská atmosféra – necelé tri mesiace po kráľovninej smrti nasledovala Bartolomejská noc – a o stáročia neskôr ju preslávil aj Alexandre Dumas v románe Kráľovná Margot.

Historici však túto verziu odmietajú. Pre otravu neexistuje žiadny dôkaz a Jana Navarrská pravdepodobne zomrela na chorobu – podľa dochovaných správ išlo o pľúcne ochorenie, často sa uvádza tuberkulóza. Pochybnosti vzbudzuje aj samotná predstava jedu, ktorý by spoľahlivo pôsobil cez navonané kože. Príbeh o otrávených rukaviciach preto berte ako dobovú legendu. O skutočnej smrti kráľovnej toho mnoho nepovie, zato dobre ukazuje, akú moc ľudia vtedy vôňam prisudzovali a ako ľahko sa v nich dalo tušiť tajomstvo. Móda navoněných rukavíc pritom povesti o jede bez problémov prežila a ďalej rástla.

Grasse – koželužne, parfumované rukavice, cech rukavičkárov-parfumérov

Keď dnes počujete meno Grasse, pravdepodobne si predstavíte provensálske mestečko obklopené kvetinovými poliami. V stredoveku a ranom novoveku však jeho povesť stála na niečom úplne inom – na koži. Mesto ležalo na svahoch nad Stredozemným morom, malo dostatok vody z horských prameňov, ľahký prístup k dobytku z okolitých pasienkov a obchodné spojenia s talianskymi prístavmi. Miestni koželuzi odtiaľ vyvážali vyčiněné kože, ktoré sa tešili povesti pevného, poddajného a starostlivo spracovaného materiálu.

Odvrátenou stranou remesla bol zápach. Pri vydělávaní koží sa vtedy používali postupy, ktoré dnes znejú skôr odpudivo: lúhovanie vo vápne, máčanie v moči, zmäkčovanie pomocou zvieracích výkalov a dlhé namáčanie v jamách s trieslovinami z kôry či listov. Výsledná koža bola odolná, ale niesla v sebe ťažký, prenikavý pach, ktorý sa z nej nedal ľahko odstrániť. A práve tu vstupuje do príbehu vôňa.

Rukavice z jemnej kože patrili v 16. a 17. storočí k nevyhnutným doplnkom šľachty aj zámožných mešťanov. Neboli len ochranou rúk, ale aj spoločenským znamením – dávali sa ako dar a nosili sa pri slávnostiach aj dvorových ceremóniách. Móda parfumovaných rukavíc, ktorú do Francúzska priniesol taliansky vkus, ponúkla grasským remeselníkom elegantné riešenie ich problému: kožu, ktorá páchla, stačilo navonať. Rukavice sa napúšťali vonnými olejmi a pastami, do ktorých sa pridávali vzácne živočíšne suroviny ako ambra, pižmo alebo cibet, a tiež živice a korenie. Vôňa tak zakryla pach vydělávania a z obyčajného doplnku urobila luxusný tovar.

Výroba navonených rukavíc sa v Grasse stala výnosným odvetvím. Remeselníci, ktorí vedeli spracovať kožu, ušiť rukavicu a zároveň ju navonať, začali vystupovať ako zvláštna profesia – gantiers-parfumeurs, teda rukavičkári-parfuméri. Ich práca vyžadovala znalosť surovín, trpezlivosť aj cit pre mieru: príliš silná zmes mohla byť nepríjemná, príliš slabá zase nezakryla pach kože.

Postavenie cechu býva spájané s dvoma letopočtami. K roku 1614 býva uvádzané udelenie kráľovských privilégií, ktoré rukavičkárom-parfumérom potvrdilo ich titul a právo vyrábať aj predávať parfumované výrobky. K roku 1724 sa potom obvykle vzťahujú stanovy, ktoré podrobnejšie upravovali fungovanie cechu, prijímanie majstrov a pravidlá remesla. Pramene sa v detailoch rozchádzajú, a preto oba letopočty berte skôr ako orientačné míľniky než ako presne doložené dáta.

V priebehu 18. storočia sa rovnováha začala meniť. Koželužstvo v Grasse postupne strácalo dych – svoju úlohu zohrali vysoké dane z kože, silnejúca konkurencia z iných oblastí aj premeny módy, v ktorej parfumované rukavice už neboli tak výrazným doplnkom. Vonná časť remesla však prosperovala. Rukavičkári-parfuméri sa preto stále viac sústredili na samotné vône: vonné vody, pomády, oleje a púdre, pre ktoré mali v okolí mesta suroviny, znalosti aj skúsené ruky. Rozchod oboch profesií sa obvykle kladie do druhej polovice 18. storočia, keď sa z koželužského mesta začalo stávať mesto parfumérov.

Kvetinové polia Provence – jazmín, tuberóza, enfleurage

Zatiaľ čo v dielňach sa riešilo, ako prekryť zápach vyčinenej kože, na kopcoch okolo Grasse rástla surovina, ktorá mestu nakoniec priniesla oveľa väčšiu slávu. Grasse leží v južnej Provence neďaleko mora, ale zároveň v závetrí alpského predhoria, ktoré ho chráni pred studeným severným vetrom. Mierne zimy, veľa slnka a voda z horských prameňov vytvorili podmienky, v ktorých sa darilo aj náročnejším kvetinám.

Predstavte si terasovité polia, na ktorých sa počas roka striedala úroda niekoľkých druhov. Medzi najvýznamnejšie patrili:

• jazmín – veľkokvetý jazmín pochádza z teplejších oblastí Ázie a do Provence sa podľa všetkého dostal cez Stredomorie; jeho drobné biele kvety sa zbierali ručne skoro ráno, keď voňajú najintenzívnejšie,
• ruža stolistá – plná, sýto voňajúca ruža, s ktorou sa dodnes môžete stretnúť pod označením májová ruža alebo ruža z Grasse,
• tuberóza – rastlina pôvodom z Mexika, ktorá sa do Európy dostala až po zámorských plavbách; jej omamná, krémová vôňa je v parfumérii povestná svojou intenzitou,
• pomarančovník horký – z jeho kvetov sa získava neroli; názov sa podľa tradície odvodzuje od talianskej kňažnej z Neroly, ktorá vraj touto vôňou parfumovala rukavice aj kúpele,
• levanduľa – tá rástla skôr vo vyšších a suchších polohách, často aj divoko.

Ružu, levanduľu alebo kvety pomarančovníka možno destilovať vodnou parou. Jazmín a tuberóza však pri zahriatí svoju vôňu strácajú alebo ju menia na nepoznanie. Parfuméri preto využili starú skúsenosť, že tuk vône ochotne pohlcuje – podobne ako maslo v chladničke nasaje pach okolitých potravín.

Enfleurage za studena prebiehal zhruba takto: drevené rámy so sklenenou doskou, ktorým sa francúzsky hovorí châssis, sa potierali tenkou vrstvou starostlivo vyčisteného tuku, obvykle bravčovej masti alebo jej zmesi s hovädzím lojom. Do tuku sa ručne rozprestierali čerstvé okvetné lístky a rámy sa ukládali na seba. Zhruba po dni sa zvädnuté kvety odstránili a nahradili novými. Postup sa opakoval celé týždne, kým tuk nebol vôňou nasýtený. Výsledkom bola voňavá pomáda, ktorú bolo možné používať priamo, alebo z nej neskôr vyluhovať vôňu liehom. Jazmín sa k tejto metóde hodil obzvlášť dobre, pretože aj po odtrhnutí ešte nejakú dobu vôňu vydáva.

Macerácia, niekedy označovaná ako enfleurage za tepla, bola rýchlejšia. Kvety sa ponorili do roztopeného tuku alebo oleja, niekoľko hodín sa v ňom lúhovali, potom sa scedili a nahradili čerstvými. Tento spôsob sa hodil skôr pre odolnejšie kvety, napríklad pre ružu, pomarančový kvet alebo fialky.

Obe metódy boli nesmierne pracné a na malé množstvo voňavej pomády bolo potrebné obrovské množstvo kvetov. Práve táto ručná práca však z Grasse postupne urobila miesto, kde sa znalosti o kvetinových surovinách odovzdávali z generácie na generáciu. V 20. storočí enfleurage z veľkej časti nahradili modernejšie extrakčné postupy a dnes sa k nemu siahá len výnimočne, skôr ako k pripomienke tradície.

V 5. diele sa prenesieme do Versailles k Ľudovítovi XIV. a na dvor, o ktorom sa traduje, že celý voňal.