Dejiny vôní, 5. diel: Dvor, ktorý voňal – Versailles

Piaty diel Dejín vôní – dvor, kde vôňa znamenala postavenie

Vitajte pri piatom diele seriálu Dejiny vôní. Doteraz sme spolu prešli staroegyptské chrámy, kde voňavé živice sprevádzali obrady aj posmrtný život, rímske kúpele a hostiny plné voňavých olejov, dielne arabských učencov, ktorí zdokonalili destiláciu a otvorili cestu k voňavým vodám, a nakoniec provensálske Grasse, kde sa z kožiarskeho mestečka postupne stávalo centrum pestovania voňavých kvetov. Teraz sa presunieme o kúsok severnejšie – do Versailles.

Kráľovský dvor 17. a 18. storočia bol svetom prísnych pravidiel. Kto smel stáť blízko panovníka, ako hlboko sa ukláňal, v akých šatách sa objavil – to všetko niečo vypovedalo. Do tejto tichej reči patrila aj vôňa. Parfumované rukavice, navonané prádlo alebo voňavé vody neboli len otázkou osobného vkusu: ukazovali, kto si môže dovoliť drahé suroviny, kto sleduje dvorovú módu a kto do dvorovej spoločnosti skutočne patrí. Vôňa tak fungovala podobne ako šperk alebo erb – nebolo ju vidieť, a predsa o svojom nositeľovi prezradila mnohé.

Prečo práve Versailles? Ľudovít XIV. sem v roku 1682 presunul sídlo dvora a z pôvodného loveckého zámočku vybudoval okázalé centrum francúzskej monarchie. Na zámku a v jeho okolí žili tisíce dvoranov, ktorí súperili o kráľovu priazeň. V takom prostredí sa každý detail stával nástrojom prestíže – a vôňa patrila k tým najvýraznejším. Francúzsky vkus navyše v tej dobe udával tón veľkej časti Európy, takže to, čo voňalo vo Versailles, sa čoskoro objavovalo aj na ďalších panovníckych dvoroch.

V tomto diele vás prevedieme dvorom krok za krokom. Ukážeme si, aký zvláštny vzťah k vode a umývaniu vtedajší ľudia mali a čím čistotu nahradzovali. Pozrieme sa, ako s vôňou zaobchádzali panovníci od Ľudovíta XIV. po Ľudovíta XV., a oddelíme pritom doložené správy od neskorších legiend. Nevynecháme ani kráľovnú Máriu Antoinettu a parfuméra, ktorý pre ňu pripravoval vône na mieru, a nakoniec dôjde aj na revolúciu, s ktorou celý tento svet skončil.

Usaďte sa teda pohodlne a nechajte sa zaviesť do pozlátených sál, záhrad a súkromných komnát, kde sa o postavení rozhodovalo aj nosom.

Čistota bez vody – púder, čisté prádlo, vonné esencie

Predstavte si dvor, kde sa o čistote hovorí často, a predsa sa k nej takmer nepoužíva voda. Pre dnešného čitateľa to znie ako protirečenie, pre mnohých ľudí 17. a 18. storočia to však bolo celkom logické. Vtedajšie lekárske predstavy vychádzali z myšlienky, že teplá voda otvára póry a telo sa tým stáva zraniteľnejším voči „pokazenému vzduchu“, ktorý mal podľa dobových názorov šíriť choroby. Po skúsenostiach s morovými epidémiami preto rad lekárov k kúpeľom odporúčala opatrnosť. Úplne sa zo života nevytratili – niekto sa kúpal z liečebných dôvodov, iný pre potešenie. Každodenná starostlivosť o telo sa však u veľkej časti dvorskej spoločnosti presunula inam.

Biele prádlo ako vizitka

Namiesto umývania nastúpilo čisté prádlo. Biela ľanová košeľa mala podľa vtedajšieho chápania absorbovať pot a nečistoty, takže časté prezliekanie znamenalo byť „čistý“. Viditeľný okraj košele pri krku a na rukávoch zároveň ukazoval ostatným, koľko prádla si človek môže dovoliť. Telo sa okrem toho utieralo suchou alebo navlhčenou látkou, niekedy s prídavkom vonnej vody. Čistota sa tak stala hlavne tým, čo je vidieť a cítiť, nie tým, čo sa deje pod oblečením.

Púder, rukavice, vonné sáčky

Výrazným prvkom dvorského vzhľadu bol púder na vlasy a parochne. Vyrábal sa spravidla z jemného škrobu a často sa parfumoval, napríklad práškom z koreňa kosatca, ktorý vonia jemne púdrovo. Púder vlasy opticky zosvetlil, pomáhal absorbovať mastnotu a zároveň niesol vôňu. Jeho podoba sa pritom menila podľa módy – v niektorých obdobiach prevládali tmavšie parochne, inokedy výrazne biele účesy.

K ďalším vonným doplnkom patrili:

• Parfumované rukavice – vydelaná koža mávala nepríjemný pach, a tak sa rukavice napúšťali vonnými látkami. Stali sa obľúbeným a nákladným darčekom.
• Vonné vreckovky – stačilo ich priložiť k nosu v chvíli, keď bolo okolie cítiť menej príjemne.
• Vonné sáčky – malé textilné vrecúška so sušenými kvetmi, bylinkami a korením sa vkladali medzi prádlo, do šatníkov alebo sa nosili pri sebe.

Z dobových receptúr je zrejmá obľuba výrazných surovín živočíšneho pôvodu, ako bolo pižmo, ambra alebo cibet, vedľa nich sa ale používali aj kvety, bylinky a korenie. Presné zloženie sa samozrejme líšilo podľa dielne, ceny aj osobného vkusu.

Vôňa ako zásterka, ale aj znak postavenia

Vôňa v tomto prostredí plnila dve úlohy zároveň. Bola praktickým pomocníkom, ako prehlušiť pachy tela, odevov aj preplnených sál. Súčasne však bola znakom postavenia – kvalitné vonné esencie, jemný púder a parfumované rukavice stáli veľa peňazí a nie každý si ich mohol dovoliť. Kto voňal drahými surovinami, dával tým najavo, ku ktorej vrstve spoločnosti patrí. Je však dobré mať na pamäti, že zvyklosti sa líšili podľa osôb, generácií aj období, a obraz „nemytého dvora“ je preto skôr zjednodušením než presným popisom.

Od Ludvíka XIV. po Ludvíka XV. – vôňa ako znak moci

Za vlády Ludvíka XIV. sa vôňa stala súčasťou dvorského ceremoniálu. Panovník, ktorý zámok vo Versailles premenil na centrum politickej moci aj módy, dbal na to, aby každý detail jeho okolia vypovedal o bohatstve a vkuse – a vône k tomu patrili rovnako samozrejme ako hodváb, zrkadlá alebo pozlátené štuky.

Životopisci pripisujú mladému kráľovi výraznú záľubu v parfémoch. Tradične sa uvádza, že v mladších rokoch rád obklopoval seba aj svoje izby voňavými zmesami. S pribúdajúcim vekom sa však jeho vzťah k silným vôňam údajne zmenil: podľa často opakovaných správ mu ťažké a intenzívne parfémy spôsobovali nepríjemnosti aj bolesti hlavy, a dvorania preto mali byť v jeho blízkosti s vôňou zdržanliví. Výnimku vraj tvoril kvet pomarančovníka – svieža, jemne sladkastá vôňa, ktorej kráľ podľa tradície dával prednosť aj v chvíľach, keď iné vône odmietal.

Pomarančovníky mali vo Versailles aj oveľa viditeľnejšiu úlohu. Zámocká oranžéria v podobe, ktorú poznáme dnes, vznikla v osemdesiatych rokoch 17. storočia a prezimovali v nej stovky citrusových stromov v debničkách, ktoré sa v teplých mesiacoch vynášali do záhrad. Pestovať južné dreviny v severnom podnebí stálo nemalé úsilie aj peniaze, a práve preto boli pomarančovníky symbolom prepychu: ukazovali, že si kráľ môže dovoliť obklopiť sa kúskom Stredomoria. Kvitnúce stromy navyše prevoňali záhrady aj priestory, kam sa niektoré z nich prenášali.

Za Ludvíka XV. sa atmosféra dvora zmenila. Nastupujúce rokoko prinieslo ľahšie formy, intímnejšie salóny a ešte väčší dôraz na rafinovanosť každodenného života. Versailles sa v tejto dobe začalo prezývať „parfumovaný dvor“. Spolu s touto prezývkou sa traduje aj rozprávanie, že sa na dvore menili vône každý deň – jeden deň malo všetko voňať podľa jednej kompozície, druhý deň podľa inej. Ide však skôr o legendu, ktorá dobre vystihuje povesť dvora, než o doložené pravidlo.

Vôňa bola tiež súčasťou dvorských slávností. Pri plesoch, hostinách a oslavách sa navoňovali sály, závesy aj nábytok a dobové rozprávania spomínajú aj fontány, z ktorých tryskala voda prevoňaná kvetinovými esenciami. Predstavte si sálu osvetlenú stovkami sviec, kde hostia vôňu nevnímali len na sebe alebo na svojom partnerovi – obklopovala ich v celom priestore ako ďalší dekoračný prvok vedľa svetla, hudby a kvetinovej výzdoby.

Veľký vplyv na podobu dvorskej módy mali kráľovské milenky. Najznámejšia z nich, madame de Pompadour, patrila k významným mecenáškam umenia a remesiel a jej vkus ovplyvňoval interiéry, porcelán aj obliekanie. Tradične sa jej pripisuje aj veľká obľuba vôní a štedré výdavky na ne; konkrétne sumy, ktoré sa v tejto súvislosti občas uvádzajú, je však potrebné brať s rezervou. Isté je, že na dvore, kde sa módne trendy šírili od najvplyvnejších osobností, vôňa ďalej získavala na význame ako prejav postavenia a vkusu.

Marie Antoinetta – kráľovná, ktorá mala vlastného parfuméra

Keď sa v roku 1770 rakúska arcivojvodkyňa Mária Antónia vydala za následníka francúzskeho trónu, prichádzala na dvor, kde vôňa patrila k etikete rovnako samozrejme ako púder alebo vejár. Ako kráľovná, ktorou sa stala v roku 1774, však do tohto sveta vniesla vlastný vkus. A práve v oblasti vôní je jej stopa dodnes dobre čitateľná – nielen v dochovaných dvorových záznamoch, ale aj v tom, ako sa v druhej polovici 18. storočia zmenilo, čo Francúzsko považovalo za príjemné a elegantné.

Kľúčovou postavou tohto príbehu je Jean-Louis Fargeon, rodák z Montpellieru, ktorý patril k uznávaným parížskym parfumérom svojej doby. Pramene ho uvádzajú ako dodávateľa kráľovnej a jeho meno sa objavuje v súvislosti s objednávkami voňavých vôd, púdrov, pomád aj navoněných rukavíc. Fargeon nadväzoval na rodinnú remeselnú tradíciu a jeho pôsobenie ukazuje, ako sa z parfuméra stával dôverník, ktorý poznal osobné priania svojej klientky. Moderné povedomie o ňom výrazne oživila francúzska historička Élisabeth de Feydeau, ktorá jeho životu venovala knihu založenú na dobových dokumentoch.

Vkus kráľovnej a jej okolia sa odvracal od výrazných živočíšnych tónov, ako sú pižmo, ambra alebo cibet, ktoré predtým zakrývali nedostatky hygieny a zároveň dávali najavo bohatstvo. Do popredia sa dostávali ľahšie, svieže kompozície, v ktorých hlavnú úlohu hrali kvety a byliny:

• ruža – v podobe ružovej vody aj jemných esencií, obľúbená pre svoju nežnosť,
• fialka – púdrová a decentná, typická pre navoněné púdre a vrecúška do prádla,
• levanduľa – bylinná a čistá, spájaná s pocitom sviežosti,
• pomarančový kvet a jazmín – kvetinové tóny, ktoré vôňam dodávali svetlosť.

Táto premena nebola len otázkou nosa. Súvisela s dobovou módou návratu k prírode, ktorú živili myšlienky osvietenských filozofov, najmä Jeana-Jacquesa Rousseaua. Kráľovná si v záhradách Versailles nechala v okolí Malého Trianonu vybudovať idylickú dedinku so statkami a mlynom, kde sa mohla vzdialiť prísnemu ceremoniálu. Ľahké šaty z mušelínu, kvetinové záhrady a vône pripomínajúce lúku k sebe patrili – boli výrazom túžby po prostote, aj keď šlo o prostotu veľmi starostlivo aranžovanú.

Suroviny pre tieto vône často pochádzali z Grasse na juhu Francúzska. Ako sme pripomenuli v 4. diele, tamojší rukavičkári sa postupne premenili na parfumérov a okolité polia s ružami, jazmínom, levanduľou alebo tuberózami zásobovali dielne po celej krajine. Parížsky parfumér ako Fargeon tak stál na konci dlhého reťazca, ktorý začínal zberom kvetov v Provence a pokračoval destiláciou a výrobou voňavých pomád.

Okolo kráľovnej sa vytvorilo aj množstvo príbehov. Tradované rozprávania napríklad tvrdia, že si kráľovská rodina pri úteku, ktorý v roku 1791 skončil vo Varennes, viezla so sebou aj toaletné potreby a vône, alebo že Fargeon pripravoval vône pre kráľovnú ešte v čase, keď už bola uväznená. Tieto historky je dobré brať s rezervou – patria skôr k legende, ktorá okolo Marie Antoinetty vyrástla, než k doloženým faktom. Isté však je, že sa jej meno s dejinami parfumerie spojilo natoľko, že dodnes slúži ako symbol rafinovanej, kvetinovej elegancie neskorého 18. storočia.

Revolúcia – koniec dvorskej parfumérie

Rok 1789 zmenil Francúzsko od základov a s ním aj svet vôní. Dvor, ktorý po celé generácie určoval, čím sa vonia a ako okázalo, počas niekoľkých rokov zmizol. Ešte nedávno znamenala vôňa prestíž, v revolučnom Paríži sa z nej ale stalo niečo podozrivé. Navonané rukavice, napudrované parochne a flakóny vonných esencií pripomínali svet privilégií, proti ktorému sa ľudia búrili. Kto voňal príliš výrazne, mohol na seba ľahko upozorniť nežiaducim spôsobom.

Zmena nebola len otázkou nálady. Revolučné zákony z roku 1791 zrušili staré cechy, medzi nimi aj cech rukavičkárov a parfumérov, ktorý po stáročia určoval, kto smie voňavý tovar vyrábať a predávať. Remeslo tým stratilo doterajšie pravidlá, zároveň sa ale otvorilo novým ľuďom – parfumérom sa mohol stať každý, kto mal zručnosť a odvahu podnikať.

Pre tých, ktorí dodávali dvoru, bola doba nebezpečná. Jean-Louis Fargeon, parfumér spájaný s kráľovnou, bol podľa dochovaných prameňov v období teroru zatknutý a uväznený. Na rozdiel od mnohých svojich zákazníkov gilotíne unikol a po páde jakobínov sa mohol k svojmu remeslu vrátiť. Jeho osud ukazuje, aká tenká bola vtedy hranica medzi uznávaným dodávateľom a podozrivým služobníkom monarchie.

Vôňa však z Paríža úplne nezmizla. Po skončení teroru sa v uliciach objavila mladá módna generácia, ktorej sa posmešne hovorilo muscadins – podľa pižma (francúzsky musc), ktorým sa nápadne voňala. Výrazné parfumovanie sa tak stalo aj politickým gestom a prejavom odporu voči strohosti revolučných rokov. Spolu s výstredne oblečenými incroyables a merveilleuses títo mladíci dokazovali, že túžbu voňať a dobre vyzerať nemožno jednoducho zakázať.

Skutočná premena však prebiehala inde. Namiesto kráľovských objednávok začali parfuméri spoliehať na zákazníkov z meštianskych vrstiev – obchodníkov, úradníkov a ich rodiny. Pribúdalo obchodov, kde si voňavú vodu, pomádu alebo voňavé mydlo mohol kúpiť každý, kto na ne mal. Niektoré parfumérie založené ešte pred revolúciou prežili a ďalšie vznikli krátko po nej; pripomeňme aspoň dom Houbigant, otvorený v Paríži v roku 1775, alebo dom Lubin, založený koncom 18. storočia. Vôňa prestala byť výsadou jedného dvora a stala sa tovarom.

Čo teda Versailles zanechal ďalším generáciám? Predovšetkým predstavu, že vôňa nie je len zakrytím nepríjemného zápachu, ale súčasťou osobného štýlu – rovnako ako odev, účes alebo spôsob reči. Myšlienka, že si človek vyberá parfum podľa povahy, príležitosti či spoločenského postavenia, sa pevne usadila práve v prostredí, kde vôňa vyjadrovala, kým ste. Keď dnes premýšľate, čím sa navoniať na dôležité stretnutie alebo slávnostný večer, nadväzujete, či chcete, alebo nie, na tradíciu, ktorá vyrástla medzi zrkadlami a záhradami Versailles.

V ďalšom diele sa pozrieme na ľahkú citrusovú vodu, ktorá si v týchto búrlivých časoch získavala celú Európu – na kolínsku vodu.