Dejiny vôní, 6. diel: Kolínska voda

Dejiny vôní pokračujú: čím voňala Európa pred kolínskou

Vitajte pri šiestom diele seriálu Dejiny vôní. V predchádzajúcich dieloch sme sledovali, ako sa vône menili od starovekých obradov až po lesk európskych kráľovských dvorov. Tentokrát sa presunieme na sever, do Kolína nad Rýnom na začiatku 18. storočia – do mesta, ktorého meno dnes nesie celá jedna kategória parfémov a ktoré pozná takmer každý, kto si kedy pozorne prezeral etiketu na fľaštičke.

Aby sme pochopili, prečo mohla nová voda tak rýchlo zaujať, pripomeňme si, kde sme minule skončili. Európa 17. a začiatku 18. storočia voňala ťažko. Na dvoroch panovníkov sa nosili husté, púdrové a sladké zmesi, v ktorých hrali hlavnú úlohu živočíšne suroviny – ambra, pižmo a cibet. Navonané bývali rukavice, vreckovky, parochne aj odevy a vôňa sa okolo svojho nositeľa šírila skôr ako hustý závoj než ako ľahký dotyk.

Táto záľuba mala aj praktický rozmer. Kúpanie nebolo bežnou každodennou súčasťou starostlivosti o telo a podľa vtedajších lekárskych predstáv mohla voda telo skôr oslabovať, než mu prospievať. Hygienu preto často nahrádzalo čisté prádlo, púder a práve výrazný parfém. Vôňa tak mnohokrát plnila úlohu zakryť, nie osviežiť: mala prebíjať pach tela, ulíc aj preplnených sál.

Čo teda vône tej doby najčastejšie charakterizovalo?

• Hutnosť – zmesi boli výrazné a dlho pretrvávali na látkach aj pokožke.
• Živočíšne tóny – ambra, pižmo a cibet dodávali kompozíciám teplý, zmyselný a pre dnešný nos niekedy až príliš ťažký charakter.
• Púdrovosť – navonané púdre na vlasy a parochne patrili k móde aj k spoločenskému postaveniu.
• Okázalosť – vôňa bola znakom bohatstva a moci, nie osobného pohodlia.

Súčasne ale v Európe existovala aj iná, menej okázalá tradícia. Bylinné a kvetinové vody, ktoré sa pripravovali destiláciou a často sa používali aj ako domáce tonikum, ľudia poznali už dlho. Dlho však zostávali skôr v lekárňach a domácnostiach než v spoločenských salónoch – chýbala voda, ktorá by ľahkosť a sviežosť povýšila na elegantný každodenný doplnok.

Práve do tejto atmosféry prichádza príbeh, ktorému sa venuje celý dnešný diel. Predstavte si obchodné mesto na Rýne, kde sa medzi ťažkými dvorskými vôňami objaví priezračná, ľahká voda pripomínajúca jarné ráno. Kto za ňou stál, prečo zaujala a ako sa jej meno rozšírilo po celej Európe, si ukážeme postupne – bez zložitých odborných pojmov, zato s radom súvislostí, ktoré vám možno zmenia pohľad na obyčajnú fľaštičku kolínskej vody.

Giovanni Maria Farina: Talian, ktorý priniesol do Kolína jar

Príbeh kolínskej vody nezačína v Kolíne, ale v horách na severe Talianska. Giovanni Maria Farina pochádzal z údolia Vigezzo v Piemonte, odľahlého alpského kraja neďaleko dnešných hraníc so Švajčiarskom. Tamojšie rodiny mali dlhú tradíciu obchodníkov a remeselníkov, ktorí odchádzali za prácou do zahraničia a svoje podniky si často predávali z generácie na generáciu. Do tohto prostredia patrila aj rodina Farinových.

Farina sa usadil v Kolíne nad Rýnom, vtedy jednom z rušných obchodných miest Porýnia. Mesto ležalo na rieke, po ktorej prúdilo tovar z mnohých kútov Európy, a malo zámožné meštianstvo, ktoré si mohlo dovoliť jemné a luxusné tovary. Rodina tu prevádzkovala obchod s galantériou a drobným luxusným tovarom – vonné vody boli spočiatku len jednou zo súčastí sortimentu. Podľa tradície sa za rok vzniku podniku uvádza približne 1709. Údaje z raných rokov firmy sa však v prameňoch líšia, a preto je dobré brať presné dáta s istou rezervou.

Svoju vonnú vodu pomenoval Farina po novom domove – Eau de Cologne, teda kolínska voda. Názov spájal výrobok s mestom, ktoré malo medzi obchodníkmi dobrý zvuk, a zároveň pripomínal, odkiaľ tovar pochádza. Paradoxne tak jeden z najznámejších pojmov parfumérie nesie meno nemeckého mesta, hoci jeho autor bol Talian a inšpiráciu čerpal z krajiny svojho detstva.

Je namieste pripomenúť, že Farina nevymyslel liehovú vonnú vodu z ničoho. V Európe sa vtedy pripravovali destiláty a tinktúry s bylinkami a citrusmi, ktoré ľudia používali na osvieženie, často ale aj ako domnelý liek. Farina nadviazal na túto širšiu tradíciu a po svojom ju zdokonalil. Jeho prínos sa obvykle zhrňuje do troch oblastí:

• Ľahkosť kompozície – namiesto ťažkých a výrazných vôní stavil na jemnú zmes citrusových plodov a bylín, ktorá pôsobila čisto a sviežo.
• Kvalita surovín – ako obchodník mal prístup k esenciám z južnej Európy a ich pôvod starostlivo vyberal.
• Stálosť výsledku – usiloval sa o to, aby každá várka voňala rovnako, čo v dobe ručnej výroby a kolísajúcej úrody nebolo samozrejmé.

Odtiaľ pochádza aj obraz jari, ktorý sa s Farinovou vodou dodnes spája. Svieže citrusové tóny s bylinným nádychom pripomínali skôr ráno v rozkvitnutej záhrade než zatuchnutý mestský salón – a práve to bolo pre vtedajší Kolín nové.

Pozoruhodné je, že rodinná firma Farina v Kolíne pôsobí dodnes. Radí sa k najstarším doteraz fungujúcim parfumérskym podnikom a zostala v rovnakom meste, v ktorom Farina pred viac ako tromi storočiami začínal. Ak sa do Kolína niekedy vyberiete, môžete si pripomenúť, že dejiny vôní nie sú len kapitolou z učebnice, ale príbehom, ktorý stále pokračuje.

Sviežosť namiesto púdru: prečo citrusová voda zaujala

Predstavte si salón na začiatku 18. storočia: ťažké látky, napudrované parochne a vzduch presýtený pižmom, ambrou či cibetom. Do takéhoto prostredia vstúpila vôňa, ktorá nepôsobila ako závoj, ale skôr ako otvorené okno. Kolínska voda nestavala na hutnosti, ale na ľahkosti – a práve v tom spočívalo jej kúzlo.

Základ tvorili citrusy. Najčastejšie sa uvádzajú bergamot, citrón a pomaranč, teda plody, ktorých silice sa získavajú lisovaním kôry a voňajú jasne, šťavnato a trochu horko. K nim sa pridávali jemnejšie tóny, ktoré sviežosť zaokrúhlili a dodali jej hĺbku:

• neroli – silice z kvetov horkého pomarančovníka, kvetinová a zároveň čistá,
• rozmarín – bylinný, mierne kafrový tón,
• levanduľa – aromatická zložka, ktorú Európa dobre poznala z lekární aj domácností.

Všetko sa rozpúšťalo v liehu. Presný pomer surovín ani úplný zoznam prísad však dobové pramene neprezrádzajú – recepty sa strážili ako rodinné tajomstvo, a tak dnes môžeme zloženie opísať len v obecných rysoch.

Čím sa taká voda líšila od vtedajších kompozícií? Staršie vône stavali na živočíšnych surovinách, živiciach a korení, ktoré na pokožke vydržali dlho a boli cítiť na diaľku. Kolínska fungovala opačne. Rečou dnešnej parfumérie by sa dalo povedať, že stavala predovšetkým na vrchných tónoch – tých, ktoré ucítite ako prvé a ktoré tiež najrýchlejšie vyprchajú. Vôňa preto nevydržala celý deň, zato pôsobila čisto, nenápadne a dala sa nanášať znovu a znovu. V dobe, keď kúpeľ ešte zďaleka nebol každodennou samozrejmosťou, mal taký pocit sviežosti veľkú hodnotu.

Zaujímavé je aj to, k čomu všetkému sa citrusová voda podľa dobových zvyklostí používala. Nebola len kozmetikou – podobné liehové vody sa vtedy často ponúkali ako univerzálny prostriedok pre zdravie aj potešenie. Traduje sa, že:

• sa nimi ľudia osviežovali a potierali si zápästia, spánky či krk,
• sa pridávali do vody na umývanie alebo do kúpeľa,
• sa kvapkali na vreckovku, ktorá sa potom nosila pri nose v zatuchnutých mestských uliciach,
• sa podľa niektorých správ užívali aj vnútorne, napríklad pár kvapiek na kocku cukru alebo do vína.

Posledný zmienený zvyk dnes pôsobí zvláštne, v kontexte vtedajšieho liečiteľstva ale nebol ničím výnimočným. Hranica medzi lekárňou a toaletným stolíkom bola v 18. storočí oveľa menej ostrá než dnes. Súčasné kolínske vody sú samozrejme určené výhradne na vonkajšie použitie.

Práve spojenie ľahkosti, pocitu čistoty a všestrannosti vysvetľuje, prečo si citrusová voda získala obľubu. Nevnucovala sa, neprebíjala okolie a hodila sa na mnohé príležitosti. Či už ju vtedajší ľudia brali ako osvieženie, alebo ako drobný každodenný luxus, prispela k tomu, že sa citrusové vône stali trvalou súčasťou parfumérie.

Napoleonova obľúbená: kolínska voda dobýva európsku spoločnosť

Z vody, ktorú si v Kolíne nad Rýnom kupovali miestni aj prechádzajúci kupci, sa počas niekoľkých desaťročí stala vôňa známa po celej Európe. Na tom, že sa kolínska voda dostala z jednej rýnskej dielne na toaletné stolíky šľachty aj zámožného meštianstva, mala podiel celá rada okolností – a tiež jedna mimoriadne slávna osobnosť.

Kolín ležal na rušnej obchodnej tepne a po Rýne aj po cestách okolo neho sa pohybovalo množstvo obchodníkov, pútnikov a cestovateľov. Fľaštičky s osviežujúcou vodou sa tak prirodzene dostávali do vzdialených miest ako suvenír alebo darček. Výrazný zlom priniesol koniec 18. storočia, keď mesto obsadili francúzske revolučné vojská. Francúzski vojaci a úradníci si kolínsku podľa dobových prameňov obľúbili a odvážali ju so sebou domov. V Paríži sa potom ujal názov eau de Cologne, teda „voda z Kolína“.

Najväčšiu reklamu jej však urobil Napoleon Bonaparte. Podľa dobových svedectiev ju používal vo veľkom množstve – nielen k rannej toalete, ale aj k osvieženiu počas dňa – a vozil ju so sebou aj na vojenské ťaženia. Konkrétne čísla, ktoré sa v anekdotách o jeho spotrebe objavujú, je dobré brať s rezervou. Isté je, že cisárova záľuba z kolínskej urobila módnu záležitosť: čo používal dvor, chceli čoskoro používať aj tí, ktorí sa dvoru chceli aspoň priblížiť.

K rozšíreniu kolínskej po kontinente prispelo hneď niekoľko ciest:

• Pohyb vojsk – napoleonské vojny presúvali naprieč Európou státisíce ľudí a s nimi aj ich zvyky, od Porýnia cez Taliansko až do strednej Európy.
• Cestovatelia a kúpeľní hostia – ľahká voda sa ľahko prevážala a hodila sa k osvieženiu počas dlhých ciest kočom.
• Obchodníci – kupci ju rozvážali do veľkých miest, kde ju ponúkali lekárnici, rukavičkári a parfuméri.

Na úspech pôvodnej receptúry čoskoro nadviazali ďalší parfuméri, ktorí začali skladať vlastné kolínske vody. Jedným z najznámejších príkladov je parížsky dom Guerlain. V roku 1853 vytvoril Eau de Cologne Impériale, venovanú cisárovnej Eugénii, manželke Napoleona III. Podľa tradície si ju cisárovná obľúbila a dom Guerlain sa potom stal dodávateľom cisárskeho dvora. Kompozícia stavala na rovnakom princípe ako pôvodná kolínska – na jasných, rýchlo sa rozvíjajúcich citrusových tónoch, ktoré nezaťažujú.

Prečo sa z jediného výrobku stal symbol celej epochy? Kolínska nebola len vôňou, ale aj spoločenským signálom. Používali ju muži aj ženy, dôstojníci rovnako ako dámy na plesoch, aristokrati aj úspešní mešťania. Kto voňal kolínskou, dával najavo, že dbá na čistotu a upravený vzhľad a že drží krok s dobou. Predstavte si, že tá istá svieža vôňa sprevádzala cisára na ťažení aj jeho poddaných pri nedeľnej prechádzke – práve táto univerzálnosť z nej urobila fenomén, ktorého ozvenu v parfumérii nájdete dodnes.

Spor o meno: kedy sa kolínska stala názvom kategórie

Úspech má jednu nevýhodu – priťahuje napodobiteľov. Akonáhle sa citrusová voda z Kolína stala žiadaným tovarom v salónoch aj na cestách, začali v Kolíne a jeho okolí vznikať ďalšie dielne, ktoré ponúkali podobne sviežu vodu pod podobne znejúcim názvom. Pramene z tej doby uvádzajú desiatky, neskôr dokonca stovky výrobcov, ktorí svoje fľaštičky označovali ako „kolínsku vodu“ a snažili sa tak zviesť na povesti, ktorú si pôvodná značka budovala desiatky rokov.

Obzvlášť vynaliezavá bola jedna cesta: obchodníci vyhľadávali ľudí, ktorí sa zhodou okolností volali Farina, a za odmenu od nich získavali právo používať ich priezvisko v názve firmy. Na trhu sa tak objavilo niekoľko „Farinov“, ktorí s pôvodným rodom nemali nič spoločné. Rodinná firma sa proti tomu bránila súdne a spory o meno, ochranné známky a pravosť sa tiahli po celé 19. storočie. Práve tieto prípady patria k raným príkladom boja o značku v dnešnom zmysle slova.

Číslo, ktoré sa stalo značkou

Najznámejším kolínskym konkurentom sa stal obchodník Wilhelm Mülhens. K svojmu podniku podľa dobových záznamov rovnako získal právo užívať meno Farina od jedného z menovcov, čo viedlo k vleklým sporom. Firemná tradícia rada rozpráva o tajnom recepte, ktorý mal Mülhens dostať ako svadobný dar od mnícha – túto legendu je ale dobré brať s rezervou, pretože ju historické doklady jednoznačne nepotvrdzujú.

Spoľahlivejší je príbeh čísla. Počas francúzskej správy Kolína na prelome 18. a 19. storočia dostali domy v meste nové čísla popisné a Mülhensov dom na ulici Glockengasse niesol číslo 4711. Keď firma po súdnych sporoch o meno Farina musela hľadať iné označenie, siahla práve po ňom. Z prostého adresy sa tak stala jedna z najstarších dodnes používaných značiek kolínskej vody.

Od jedného výrobcu k obecnému pojmu

Čím viac výrobcov slovo „kolínska“ používalo, tým menej znamenalo konkrétny dom a tým viac konkrétny štýl vône. Postupne sa z neho stal všeobecný názov, a to aj v ďalších jazykoch – francúzske eau de Cologne, nemecké Kölnisch Wasser aj slovenské „kolínska voda“ dnes opisujú druh, nie výrobcu.

Čo si pod týmto označením predstaviť dnes? Všeobecne ide o ľahkú a sviežu vôňu, ktorá má v porovnaní s toaletnou či parfumovou vodou nižšiu koncentráciu vonných zložiek, a preto býva na pokožke cítiť kratšiu dobu. Často stavia na citrusových a bylinných tónoch, teda na podobnom základe, aký preslávil pôvodné kolínske vody. Ak teda dnes na fľaštičke vidíte nápis kolínska voda, nesie so sebou kus histórie jedného sporu o meno, ktorý kedysi začal v uliciach porýnskeho mesta.

V budúcom, 7. diele sa presunieme z obchodu do laboratória – syntetické molekuly, Fougère Royale a Jicky zmenia pravidlá, podľa ktorých sa parfémy skladajú.