Dejiny vôní, 7. diel: Laboratórium mení pravidlá

Siedma časť: parfuméria na prahu chémie

Seriál Dejiny vôní vás už previedol tisícročiami, počas ktorých sa vonné látky premenili z posvätnej obete na súčasť každodenného života. Začali sme v starovekom Egypte pri kadidle a vonných mastiach, prešli sme kúpeľmi a hostinami starého Ríma a zastavili sa u arabských učencov, ktorí zdokonalili destiláciu. Potom sme zamierili do provensálskeho Grasse, nahliadli do rozvoniavajúcich sál Versailles a naposledy sledovali, ako kolínska voda priniesla svieži citrusový štýl, ktorý Európa rýchlo prijala za svoj.

Dnes sa posúvame do druhej polovice 19. storočia. Európa sa mení pred očami – rastú továrne, železnice skracujú vzdialenosti a mestá sa rozrastajú. Parfuméria však v tej dobe stále stojí na rovnakom základe ako pred storočiami: na prírodných surovinách.

Paleta vtedajšieho parfuméra sa skladala z látok, ktoré bolo nutné vypestovať, zozbierať alebo doviezť zďaleka:

• kvety – ruže, jazmín, tuberóza či fialka, ktorých vôňu zachytávali pracné postupy, ako je destilácia alebo enfleuráž do tuku,
• citrusy a bylinky – bergamot, citrón, levanduľa či rozmarín,
• živice a korenie – kadidlo, myrha, benzoe alebo vanilkové lusky,
• živočíšne suroviny – pižmo, ambra či cibet, ktoré kompozíciám dodávali hĺbku a trvanlivosť.

Žiadna z týchto surovín nemala stálu cenu ani istú dostupnosť. Mrazivé jaro alebo daždivé leto mohlo zdecimovať úrodu kvetov, vojna či nepokoje zase prerušiť obchodné cesty, po ktorých do Európy prúdilo korenie a živice. Parfuméri museli počítať s tým, že rovnaká receptúra bude jeden rok ľahko realizovateľná a druhý rok len ťažko. Niektoré vône, ktoré človek z prírody dobre pozná, navyše zo svojej predlohy získať vôbec nešli – kvet konvalinky napríklad použiteľný vonný olej neposkytne.

Zároveň sa ale v laboratóriách rodila nová veda. Priemyselná revolúcia priniesla nielen stroje, ale aj množstvo vedľajších produktov, napríklad čiernouhoľný decht, ktorý zostával po výrobe svietiplynu. Chemici v ňom objavovali celú radu látok a učili sa ich oddeľovať, skúmať a skladať do nových zlúčenín. Organická chémia sa počas niekoľkých desaťročí stala jedným z najdynamickejších odborov svojej doby. Roku 1856 pripravil mladý anglický chemik William Henry Perkin fialové farbivo mauvein a ukázal, že z laboratória môže vzísť látka s veľkým obchodným potenciálom.

Pre parfumérov z toho vyplývala zásadná otázka. Ak chemik dokáže vyrobiť farbu, ktorú predtým dodávali len rastliny či živočíchy, prečo by nemohol vytvoriť aj vôňu? Vedci postupne pátrali po molekulách, ktoré stoja za charakteristickým pachom jednotlivých surovín, a skúmali, či je možné ich získať umelo – v stálej kvalite a nezávisle na počasí či obchode.

V tejto časti preto vstúpime do doby, keď sa parfuméria prvýkrát stretáva s chemickou laboratóriou. Čo sa stane, keď vôňu nevytvorí len príroda, ale aj laboratórium? A ako sa k takejto novinke postavia parfuméri, zvyknutí pracovať len s tým, čo vypestovala záhrada alebo priviezla loď?

Kumarín, vanilín, ionóny – prvé syntetické molekuly

V druhej polovici 19. storočia sa do parfumérskych dielní začali dostávať látky, ktoré nevznikli na poli ani v skleníku, ale v chemickom laboratóriu. Spočiatku išlo len o niekoľko molekúl, ich vplyv však bol dlhodobý. Tri z nich – kumarín, vanilín a ionóny – sa dnes bežne uvádzajú ako prvé syntetické suroviny, ktoré skutočne zmenili spôsob, akým sa parfémy skladajú.

Kumarín vonia ako čerstvo pokosené seno, s nasladlým, mierne mandľovým a tabakovým podtónom. V prírode sa vyskytuje napríklad v tonkových bôboch, z ktorých ho chemici izolovali už v prvej polovici 19. storočia. Laboratórna syntéza sa obvykle pripisuje anglickému chemikovi Williamovi Henrymu Perkinovi a kladie sa do konca 60. rokov 19. storočia, najčastejšie do roku 1868. Parfumérom tým po prvýkrát priniesla surovinu, ktorú bolo možné získať bez ohľadu na dovoz exotických bôbov.

Vanilín je hlavnou vonnou zložkou vanilkového struku. Jeho syntéza sa spája s nemeckými chemikmi Ferdinandom Tiemannom a Wilhelmom Haarmannom a datuje sa do polovice 70. rokov 19. storočia – pramene najčastejšie uvádzajú rok 1874, líšia sa však v tom, či za prelom považovať samotný objav, alebo až rozbeh výroby. Vanilín z laboratória nevonia úplne rovnako ako celý struk, pretože prírodná vanilka obsahuje rad ďalších látok, ktoré jej dávajú hĺbku. Napriek tomu práve on umožnil, aby sa sladké, krémové tóny objavovali v kompozíciách oveľa častejšie.

Ionóny pripomínajú vôňu fialiek s púdrovým a ľahko drevitým nádychom. Ich objav sa kladie na začiatok 90. rokov 19. storočia a obvykle sa spája opäť s Ferdinandom Tiemannom a jeho spolupracovníkmi. Pre parfumériu mali zvláštny význam: z kvetov fialiek sa vonná látka získava len veľmi ťažko a v nepatrnom množstve, takže fialková vôňa bola dovtedy skôr vzácnosťou.

Syntéza ale neznamenala len zlacnenie. Parfumérom priniesla predovšetkým tri výhody:

• Stálu kvalitu – molekula z laboratória vonia vždy rovnako, zatiaľ čo prírodná surovina sa líši podľa odrody, počasia a spracovania.
• Nezávislosť na úrode – neúroda, výkyvy v dovoze alebo dlhá cesta z trópov prestali ohrozovať hotovú kompozíciu.
• Nové vonné tóny – niektoré vône, ako práve fialka, sa z rastlín dali zachytiť len s veľkými ťažkosťami, alebo vôbec nie. Laboratórium ich sprístupnilo v podobe, s ktorou sa dalo pracovať.

Je pritom dobré mať na pamäti, že nové molekuly prírodné suroviny spočiatku nenahradili. Parfuméri ich pridávali k osvedčeným esenciám, absolútnym olejom a tinktúram a postupne skúmali, čo s nimi dokážu. Syntetická látka často fungovala ako most medzi prírodnými tónmi – dodala kompozícii čistotu, silu alebo výdrž. Táto spolupráca prírody a laboratória sa v parfumérii udržala dodnes a stopy kumarínu, vanilínu i ionónov nájdete v mnohých súčasných parfémoch, od aromatických fougère cez gurmánske vône až po púdrové kvetinové kompozície.

Fougère Royale: papraď, ktorá nikdy nevonela

Keď dom Houbigant predstavil parfum Fougère Royale, ukázal, že parfuméria nemusí len napodobňovať prírodu. Ako rok uvedenia sa najčastejšie uvádza 1882 (niektoré zdroje spomínajú aj 1884) a autorstvo sa tradične pripisuje Paulovi Parquetovi, vtedajšiemu parfumérovi a spolumajiteľovi domu. Názov sľubuje „kráľovskú papraď“ – lenže papraď sama o sebe takmer nevonia.

Práve v tom spočíva čaro celého paradoxu. Listy papradí nemajú výraznú vôňu, ktorú by bolo možné zachytiť a uzavrieť do fľaštičky. Parquet teda nekopíroval konkrétnu rastlinu, ale vytvoril predstavu o tom, ako by mohla voňať – svieža, zelená, trochu tienistá a zemitá, ako vlhký lesný podrast. Fougère Royale sa tak stal jedným z prvých výrazných príkladov abstraktnej vône, ktorá nezobrazuje jednu surovinu, ale náladu a miesto.

Kostru kompozície podľa dochovaných popisov tvorila trojica zložiek:

• Levanduľa – aromatická, čistá a ľahko bylinná, dodávala vôni sviežosť a jasnosť.
• Dubový mach – zemitý, mierne sladkastý a vlhký tón lesa, ktorý vôňu ukotvil a dodal jej hĺbku.
• Kumarín – teplý tón pripomínajúci čerstvo pokosené seno a mandle, ktorý oba protipóly prepojil.

Popisy spomínajú aj ďalšie doplnky, napríklad bergamot alebo geranium, ich presný podiel však dnes nemožno spoľahlivo doložiť. Fougère Royale býva uvádzaný ako jeden z prvých parfumov, ktoré využili syntetický kumarín, a práve preto sa stal jedným zo symbolov novej éry, v ktorej laboratórium začalo rozširovať paletu parfuméra.

Z jedného parfumu sa postupne stala celá vonná rodina. Označenie fougère (francúzsky papraď) dnes parfuméri používajú pre kompozície postavené na podobnom kontraste aromatickej sviežosti a zemitom, teplom základe. Tento rukopis nájdete v mnohých klasických aj súčasných parfémoch, najmä pánskych, kde sa k pôvodnej trojici pridávajú napríklad koreniny, drevá alebo citrusy. Keď teda pri parfume narazíte na popis „aromatický fougère“, ide o priameho potomka myšlienky z 80. rokov 19. storočia.

Pri historických parfémoch je však na mieste opatrnosť. Fougère Royale bol v 20. a 21. storočí znovu uvedený v novej podobe a tieto reedície sa od pôvodnej verzie môžu výrazne líšiť – jednak kvôli zmenám v dostupnosti surovín, jednak kvôli neskorším reguláciám, ktoré obmedzili napríklad používanie dubového machu. Ak si chcete urobiť predstavu o pôvodnej vôni, berte modernú verziu skôr ako poctu než ako vernú kópiu. O tom, ako presne voňal originál z 19. storočia, dnes vieme predovšetkým z dobových a neskorších popisov, nie z vlastnej skúsenosti.

Jicky: Guerlainova odvaha roku 1889

Rok 1889 si Paríž pamätá vďaka svetovej výstave a novopostavenej Eiffelovej veži. V parfumerii sa však v tom istom roku odohrala tichšia, no pritom ďalekosiahla zmena. Aimé Guerlain, syn zakladateľa rodinného podniku, predstavil parfém Jicky – kompozíciu, ktorú historici parfumerie často zaraďujú medzi prvé moderné parfémy. Nešlo pritom o to, že by ako prvý siahol po syntetickej látke. Rozhodujúci bol spôsob, akým ju použil.

Väčšina vtedajších parfémov sa snažila čo najvernejšie zachytiť jednu kvetinu alebo vonnú kyticu – ružu, fialku, heliotrop. Jicky išiel inou cestou. Nenapodobňuje žiadnu konkrétnu kvetinu, ale skladá dojem, ktorý v prírode nenájdete. Svieži úvod tvoria citrusové tóny, predovšetkým bergamot a citrón, v srdci vystupuje levanduľa s aromatickými bylinnými akordmi a základné tóny sú teplé, sladké a mierne živočíšne.

Práve v základe sa prejavuje nová chémia. Kumarin dodáva tóny pripomínajúce seno a tonkový bôb, vanilín prináša sladkú, krémovú hĺbku. Guerlain ich nepoužil ako lacnú náhradu prírodných surovín, ale ako plnohodnotný stavebný kameň. Prírodné materiály – levanduľa, citrusy, živice aj živočíšne tóny – s nimi tvoria jeden celok, v ktorom sa hranice medzi „prírodným“ a „laboratórnym“ zámerne stierajú. Dnes sa Jicky obvykle zaraďuje k aromatickým, prípadne orientálnym vôňam a býva spomínaný aj v súvislosti s rodinou fougère.

Okolo Jicky sa počas viac ako sto rokov nahromadila rada historiek a je dobré ich oddeliť od toho, čo je doložené. Doložený je rok uvedenia, autorstvo Aimého Guerlaina a výrazné miesto levandule, kumarínu a vanilínu v kompozícii. Pôvod názvu už taký istý nie je. Najčastejšie sa traduje, že Jicky bola domáca prezývka Aimého synovca Jacquese Guerlaina, neskoršieho významného parfuméra rodu. Iná, romantickejšia verzia rozpráva o mladej Angličanke, ktorú mal Aimé spoznať počas štúdií v Anglicku. Ani jednu z nich nemožno s istotou potvrdiť, preto ich berte skôr ako súčasť legendy než ako historický fakt.

Podobne opatrne je potrebné pristupovať k tomu, kto parfém spočiatku nosil. Často sa uvádza, že prvý ohlas bol skôr vlažný a že si Jicky najprv obľúbili hlavne muži, zatiaľ čo ženy ho prijali až neskôr. Spoľahlivé údaje o vtedajších zákazníkoch sa však dochovali len kusé. Isté je, že kompozícia postavená na levanduli a teplom základe nezapadala do dobových predstáv o „dámskej“ vôni a dnes sa Jicky bežne vníma ako vôňa, ktorá hranice medzi pohlaviami nerešpektuje.

Prečo sa teda Jicky spolu s Fougère Royale považuje za prelom medzi starou a modernou parfumeriou? Oba parfémy vznikli v rozmedzí niekoľkých rokov a oba ukázali, že syntetická molekula nemusí byť len lacnejšou kópiou prírody, ale môže otvoriť vôňu, akú doteraz nikto necítil. Fougère Royale tak učinil s predstavou paprade, Jicky s abstraktnou kompozíciou, ktorá sa na žiadnu kvetinu neodvoláva. Parfumeria sa tým posunula od napodobňovania k autorskému vyjadreniu a parfém začal byť chápaný ako samostatné dielo, nie len ako zachytená vôňa záhrady. Jicky sa navyše vyrába dodnes, aj keď jeho receptúra prešla počas desaťročí úpravami.

Od rodinnej dielne k svetovej značke

Ešte v polovici 19. storočia bola parfuméria prevažne rodinným remeslom. Majster odovzdával recepty synovi alebo synovcovi, dielňa stála hneď vedľa predajne a zákazníci si vône často objednávali priamo u parfuméra. Takto po celé desaťročia fungovali aj domy ako Houbigant, ktorého začiatky siahajú do Paríža roku 1775, alebo Guerlain, ktorý svoj parížsky obchod otvoril v roku 1828. Ich meno bolo spojené s osobou majiteľa a povesť sa šírila hlavne medzi majetnými zákazníkmi.

Ku koncu storočia sa tento model začal meniť. Parfém už nebol len obsahom fľaštičky, ale uceleným príbehom – s vlastným názvom, flakónom, etiketou a krabičkou. Vo Francúzsku sa od polovice 19. storočia rozvíjala právna ochrana obchodných značiek a parfumérske domy ju začali využívať: chránili názvy, zjednocovali vzhľad balenia a budovali rozpoznateľnú identitu. Z rodinného mena sa postupne stala značka, ktorá mohla prežiť svojich zakladateľov.

Veľkú úlohu v tom zohrala spolupráca s chemickým priemyslom. Nové molekuly nevznikali v parfumérskych dielňach, ale v laboratóriách a továrňach, ktoré ich vyrábali vo väčšom množstve a ponúkali ich ďalej. Parfuméri sa tak učili pracovať s dodávateľmi surovín, skúšať nové látky a hľadať, ako ich zapojiť do kompozície vedľa tradičných esencií. Vzťah bol obojstranný – chemici potrebovali odberateľov a parfumérske domy zase materiály, ktoré príroda neposkytovala buď vôbec, alebo len draho a v kolísavej kvalite.

Odkaz tejto doby pritom nie je len múzejný. Kumarin s tónmi pokosenej trávy a tonkových bôbov i akord fougère, teda spojenie levandule, kumarinu a machových, drevitých tónov, patria dodnes k základným stavebným kameňom parfumérie. Rodinu fougère nájdete v rade súčasných pánskych i unisex vôní a kumarin sa objavuje aj v gurmánskych a orientálnych kompozíciách. Keď teda ucítite čistú, bylinne mydlovú vôňu s teplou nasladlou bázou, možno vnímate ozvenu experimentov z 80. rokov 19. storočia.

Čo teda laboratórium parfumérii prinieslo? Zhrnúť to možno do troch bodov:

• Nové vône – molekuly umožnili vytvárať dojmy, ktoré v prírode nemajú priamu predlohu, a parfuméri mohli skladať abstraktné kompozície namiesto verných napodobenín kvetín.
• Stálosť – syntetické látky majú vyrovnanejšiu kvalitu než prírodné suroviny, ktorých vôňa sa mení podľa úrody, takže receptúru bolo možné opakovať s rovnakým výsledkom.
• Dostupnosť – priemyselná výroba postupne znižovala náklady a parfém sa začal dostávať aj k zákazníkom mimo najbohatších vrstiev.

Na tento základ nadviažeme v 8. diele seriálu, kde sa presunieme do 20. rokov 20. storočia – k aldehydom, módnym ateliérom a vzniku parfému Chanel No. 5.