Riiffs Freeze in Flames: ľad a plamene rozžiarili Varšavu
Paríž po Veľkej vojne: nová žena hľadá novú vôňu
Predstavte si Paríž na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Mesto sa spamätáva z prvej svetovej vojny, kaviarne na Montparnasse sa plnia maliarmi, spisovateľmi a hudobníkmi a do nočných podnikov preniká rytmus jazzu. Vojna pritom nezmenila len politickú mapu Európy, ale aj každodenný život žien. Počas vojnových rokov mnohé z nich pracovali v továrňach, kanceláriách či nemocniciach, zvykli si na samostatnosť aj praktickejšie oblečenie a k predchádzajúcim zvyklostiam sa už vracať nechceli.
Móda na túto premenu reaguje rýchlo. Šnurovacie korzety miznú zo šatníkov, sukne sa skracujú, siluety sa uvoľňujú a mnoho žien si necháva ostrihať vlasy na krátke mikádo. Moderná, sebavedomá a pohyblivá žena dostáva vo Francúzsku prezývku la garçonne – podľa rovnomenného románu z roku 1922, ktorý vtedy vyvolal škandál aj vlnu obdivu.
Jednou z osobností, ktoré tento nový štýl dokázali vystihnúť a obliecť, bola Gabrielle Chanel, prezývaná Coco. Jej modely z pružného úpletu, jednoduché strihy a dôraz na pohodlie pôsobili vedľa bohato zdobených šiat predvojnovej éry ako závan čerstvého vzduchu. Chanel ale cítila, že k úplnej premene ženského štýlu chýba ešte jeden prvok – vôňa, ktorá by k novej žene naozaj patrila.
Vtedajšie parfémy sa väčšinou točili okolo jednej kvetiny. Dámy voňali ružou, fialkou, konvalinkou alebo gardéniou a od parfému sa očakávalo, že bude čo najvernejšie pripomínať záhon či kyticu. Chanel podľa tradície túžila po niečom inom: po parfume, ktorý by nepôsobil ako napodobenina jednej kvetiny, ale ako zámerne vytvorená kompozícia – abstraktná, moderná a rovnako nezameniteľná ako jej šaty.
Že je niečo také vôbec možné, naznačil vývoj, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcej časti. Syntetické molekuly, ktoré chemici na prelome 19. a 20. storočia začali vyrábať v laboratóriách, ukázali, že vône nemusia len kopírovať prírodu. Parfuméri zrazu mali k dispozícii tóny, ktoré v žiadnej záhrade nenájdete, a mohli s nimi skladať odvážnejšie kompozície než kedykoľvek predtým.
V tejto časti vás preto čaká príbeh, v ktorom sa stretnú tri zdanlivo vzdialené svety: módny dom, ktorý chcel ženám ponúknuť viac než len oblečenie, parfumér s ruskou minulosťou, ktorý sa remeslu vyučil v Moskve, a laboratórne látky zvané aldehydy. Z ich stretnutia vznikol parfém, ktorý sa stal symbolom celej epochy a o ktorom sa hovorí dodnes.
Couturiéři objavujú parfum: Poiret, Lanvin, Patou
Ešte na začiatku 20. storočia boli parfémy doménou špecializovaných parfumérskych domov a lekárnikov. Módni návrhári šili šaty, parfuméri miešali vône – a obe remeslá sa stretávali skôr na toaletnom stolíku zákazníčky než v jednom ateliéri. Počas niekoľkých rokov sa však táto hranica začala rozpúšťať a parfum sa stal prirodzenou súčasťou módnej značky.
Paul Poiret patrí k prvým couturiérom, ktorí túto príležitosť rozpoznali. Už v roku 1911 založil parfumovú radu Les Parfums de Rosine, pomenovanú podľa tradície po jednej zo svojich dcér. Poiret chápal vôňu ako predĺženie svojich modelov: rovnako ako jeho šaty oslobodzovali ženy od korzetu, mali aj jeho parfémy dotvárať celkový dojem, náladu a štýl. Ateliér, látky, interiér obchodu, flakón i vôňa tak tvorili jeden svet, do ktorého zákazníčka vstupovala.
V dvadsiatych rokoch idú podobnou cestou aj ďalšie módne domy. Jeanne Lanvin predstavila v roku 1927 parfum Arpège. Traduje sa, že názov inšpirovala hra na klavír jej dcéry Marguerite – slovo arpège totiž označuje rozložený akord. Okrúhly čierny flakón so zlatým motívom matky a dcéry, ktorý sa stal aj znakom módneho domu, ukázal, ako úzko môže parfum nadväzovať na vizuálnu identitu značky.
Jean Patou, couturiér spájaný so športovou eleganciou a moderným šatníkom aktívnej ženy, uviedol v roku 1930 parfum Joy. Prišiel v čase hospodárskej krízy, a napriek tomu – alebo možno práve preto – stavil na bohatú kvetinovú kompozíciu postavenú na jazmíne a ruži. Podľa tradovaného výkladu mal pripomenúť, že aj v ťažkých časoch má zmysel dopriať si kúsok luxusu. Joy sa čoskoro zaradil medzi najznámejšie parfémy svojej doby.
Čo mali tieto príbehy spoločné? Hlavnú myšlienku epochy možno zhrnúť jednoducho:
- Meno módneho domu na flakóne dáva parfumu identitu. Vôňa už nie je anonymnou zmesou, ale nesie príbeh, štýl a povesť konkrétneho návrhára.
- Parfum sprístupňuje značku. Zákazníčka, ktorá si šaty z ateliéru nekúpi, si môže zaobstarať flakón a nosiť tak kúsok značky každý deň.
- Móda a vôňa sa navzájom posilňujú. Úspešný parfum šíri meno návrhára ďaleko za hranice salónu a prehliadky, zatiaľ čo prestíž ateliéru dodáva parfumu lesk.
Práve tento model – couturiér, ktorý podpisuje aj parfum – sa v dvadsiatych rokoch rýchlo ujal a vydržal dodnes. Keď v parfumérii vyberáte parfum s logom módneho domu, nadväzujete na tradíciu, ktorú títo priekopníci položili zhruba pred sto rokmi. Aby však nová vôňa skutočne zaujala, potrebovala okrem slávneho mena aj odvážnu kompozíciu – a tou sa v príbehu dvadsiatych rokov stávajú aldehydy.
Ernest Beaux a aldehydy: iskra novej vône
Za jednou z najslávnejších vôní dvadsiateho storočia nestojí parížsky salón, ale moskovské laboratórium. Ernest Beaux sa narodil roku 1881 v Moskve do rodiny francúzskeho pôvodu a parfumérske remeslo sa učil vo firme Rallet. Tá patrila k popredným ruským výrobcom mydiel, púdrov a parfumov a dodávala svoje výrobky aj cárskemu dvoru. Beaux tu prešiel praxou od výroby až po tvorbu vlastných kompozícií a pred prvou svetovou vojnou už patril k uznávaným parfumérom firmy.
Revolúcia v roku 1917 jeho ruskú kariéru ukončila. Beaux sa po vojnových rokoch usadil vo Francúzsku a pokračoval v práci v prevádzke, ktorú mala firma Rallet neďaleko Grasse, teda v kraji, ktorý bol vtedy srdcom európskej výroby vonných surovín. Priniesol si so sebou skúsenosti z dvorskej parfumérie aj záľubu v látkach, ktoré vtedy len hľadali svoje miesto – v syntetických molekulách.
Čo sú aldehydy
Aldehydy sú skupina organických zlúčenín, ktoré chemici vedia vyrábať synteticky a ktoré sa v malom množstve vyskytujú aj v prírode, napríklad v šupkách citrusov. V parfumérii sa najčastejšie používajú takzvané alifatické aldehydy s dlhším uhlíkovým reťazcom. Samy o sebe voňajú zvláštne a pre mnohých ľudí nečakane:
- čistotou čerstvo vypranej bielizne a mydlovej peny,
- voskom a zhasnutou sviečkou,
- kovovým chladom, ktorý niekto prirovnáva k vôni mrazivého vzduchu,
- u niektorých druhov aj ľahko citrusovým alebo pomarančovým tónom.
V kompozícii ale nehrajú rolu samostatnej vône. Fungujú skôr ako zosilňovač a rozprašovač: dodávajú vrchným tónom iskru, presvetľujú ťažšie kvetinové srdce a celej kompozícii dávajú vzdušnosť, akoby vôňa okolo pokožky šumela. Vďaka nim pôsobí aj bohatá kytica menej sladko a viac abstraktne.
Nie prvý, ale najodvážnejší
Je dobré uviesť na pravú mieru častú predstavu, že aldehydy „objavil“ práve Beaux. Parfuméri s nimi pracovali už pred ním a v niekoľkých kompozíciách z rokov pred prvou svetovou vojnou ich možno vystopovať. Išlo však väčšinou o drobné dávky, ktoré mali vôňu len jemne oživiť. Beauxov prínos spočíval v odvahe použiť ich v nezvykle výraznom množstve, takže sa z nenápadnej prísady stal jeden z hlavných charakterových prvkov vône.
Legenda o predávkovaní
S touto odvahou je spojený aj príbeh, ktorý sa v parfumérii traduje dodnes. Podľa neho mal jeden z Beauxových asistentov pri miešaní vzorku omylom pridať oveľa viac aldehydov, než predpisovala receptúra, a výsledok vraj parfuméra natoľko zaujal, že sa rozhodol v tomto smere pokračovať. Žiadny spoľahlivý dobový doklad túto verziu nepotvrdzuje a mnohí znalci ju považujú skôr za peknú anekdotu. Pravdepodobnejšie je, že išlo o premyslenú voľbu skúseného parfuméra, ktorý s aldehydmi experimentoval dlhodobo. Legendu preto berte ako súčasť kúzla príbehu, nie ako overený fakt.
Piaty vzor: zrod Chanel No. 5
Je rok 1921 a Gabrielle Chanel je už uznávanou osobnosťou parížskej módy. Hľadá parfém, ktorý by k jej odevom patril rovnako samozrejme ako čistý strih a striedme farby. Spoluprácu nadväzuje s Ernestom Beauxom, parfumérom pracujúcim vtedy na juhu Francúzska. Podľa tradovaného rozprávania pre ňu pripravil dve rady očíslovaných vzoriek – jednu s číslami od 1 do 5 a druhú od 20 do 24. Chanel si z nich mala vybrať fľaštičku s číslom päť.
Prečo práve päťka? Traduje sa, že Chanel považovala číslo päť za šťastné, a preto parfém nedostal poetické meno, ale len číslo vzorky. Rozpráva sa tiež, že nová vôňa bola predstavená piaty deň piateho mesiaca. Ako presne výber prebehol, dnes spoľahlivo doložiť nemožno. Historka sa ale predáva tak dlho, že sa stala neoddeliteľnou súčasťou príbehu parfému.
Kytica, ktorá nevonia ako žiadna kvetina. Dobové kvetinové parfémy väčšinou napodobňovali jeden konkrétny kvet – ružu, fialku alebo konvalinku – a snažili sa ho čo najvernejšie preniesť do flakónu. Beaux zvolil inú cestu. Srdce kompozície tvorí bohatá kytica jazmínu, ruže a ylang-ylangu, doplnená ďalšími kvetinovými tónmi, ale žiadny z nich nevystupuje samostatne. Aldehydy kyticu presvetľujú a spájajú do jediného celku, takže výsledok nepripomína konkrétnu záhradu ani jednotlivú kvetinu. Základné tóny bývajú popisované ako teplé, drevité a púdrové. Takému poňatiu sa hovorí abstraktná vôňa: nehovorí o jednej surovine, ale vytvára vlastný, novo vymyslený dojem.
K tejto myšlienke sa viaže výrok, ktorý sa Chanel obvykle pripisuje a jeho presné znenie sa v rôznych zdrojoch líši: „Žena má voňať ako žena, nie ako kvetina.“ Či už ho skutočne vyslovila v tejto podobe, alebo ide o neskoršie zjednodušenie, dobre vystihuje, čím bol nový parfém vo svojej dobe neobvyklý.
Flakón bez ozdôb. Na začiatku dvadsiatych rokov sa parfémy často predávali v zdobných fľašiach s reliéfmi, figúrkami a farebným sklom, ktoré samy pôsobili ako šperk. Flakón Chanel No. 5 bol naopak striedmy: číre hranaté sklo, jednoduchá biela etiketa s čiernym písmom a brúsená hranatá zátka. Pripomínal skôr laboratórnu alebo lekárenskú nádobku – a práve tým sa medzi ostatnými odlišoval.
O tom, odkiaľ tvar pochádza, kolujú rôzne verzie. Berte ich ako možné výklady, nie ako doložené fakty:
- podľa jednej vychádzal z pánskych toaletných fľaštičiek, aké sa nosili v cestovných neceséroch,
- iná spomína inšpiráciu karafou na whisky,
- tvar zátky býva spájaný s pôdorysom parížskeho námestia Place Vendôme.
Flakón sa počas desaťročí niekoľkokrát jemne upravoval, základná myšlienka jednoduchosti však zostala. Číselný názov, abstraktná kytica a striedma fľaštička spolu vytvorili celok, ktorý ukázal, že parfém môže byť súčasťou módneho štýlu rovnako ako šaty.
Odkaz aldehydov: čo zostalo z dvadsiatych rokov
Dvadsiate roky trvali len jedno desaťročie, ale parfuméria z nich čerpá dodnes. To, čo vtedy pôsobilo ako odvážny experiment, sa postupne stalo samozrejmosťou, s ktorou parfuméri pracujú aj dnes. Keď sa pozriete na súčasnú ponuku parfumov, stretnete dedičstvo tej doby na mnohých miestach – často aj tam, kde by ste ho nečakali.
Tri veci, ktoré po ére zostali
- Parfum ako súčasť módnej značky. Predstava, že módny dom má vlastnú vôňu, ktorá dotvára jeho štýl rovnako ako strih šiat, je dnes bežná. V dvadsiatych rokoch sa z nej stal obchodný aj estetický model, ktorý pretrval celé storočie.
- Odvaha k abstrakcii. Parfum už nemusel napodobňovať jednu konkrétnu kvetinu. Mohol byť kompozíciou, ktorú v prírode nenájdete – a práve v tom spočívalo jeho kúzlo. Táto myšlienka otvorila cestu modernej parfumérii.
- Nová rodina vôní. Kvetinovo-aldehydické kompozície sa usadili ako samostatný smer. Spájajú bohaté kvetinové srdce so žiarivým, takmer vzdušným úvodom a parfuméri ich rozvíjajú v klasických aj súčasných podobách.
Ako aldehydický tón spoznať
Aldehydy sa najľahšie rozpoznajú v prvých minútach po nanesení, keď sa z parfumu uvoľňujú vrchné tóny. Ak chcete svoj nos vyskúšať, všímajte si tieto dojmy:
- Sviežosť bez citrusov. Vôňa pôsobí jasne a čulo, hoci v nej necítite citrón ani bergamot.
- Mydlová čistota. Mnoho ľudí si aldehydy spája s vôňou čerstvo vypraného prádla alebo jemného mydla – dojem čistoty je pre ne typický.
- Ľahko kovový lesk. Niekto ho opisuje ako šumenie, iný ako vôňu mrazivého vzduchu alebo vosku. Ide o iskru, ktorá vôni dodáva objem.
- Rozžiarené kvety. Akonáhle úvod odznie, kvetinové srdce pôsobí plnšie a priestrannejšie, ako by mu aldehydy na začiatku rozsvietili cestu.
Pre lepšiu predstavu pomôže, keď parfum nanesiete na testovací prúžok a počas prvej štvrťhodiny si k nemu niekoľkokrát privoňate. Úvodný záblesk sa rýchlo mení a práve táto premena je pre aldehydické kompozície charakteristická.
Kde tento štýl hľadať dnes
Ak vás elegancia dvadsiatych rokov zaujala, môžete sa v sekcii parfumov zamerať na kvetinové kompozície, v ktorých popise sa objavujú aldehydy. Vyplatí sa nahliadnuť aj do vonnej pyramídy: aldehydy bývajú uvedené medzi vrchnými tónmi, obvykle v spoločnosti bielych kvetov alebo ruže. Než sa rozhodnete, doprajte parfumu čas na koži – aldehydické kompozície sa vyvíjajú postupne a ich skutočný charakter sa ukáže až po chvíli.
Príbeh modernej parfumérie tým však nekončí. V ďalšom diele série Dejiny vôní sa posunieme ďalej v 20. storočí a pozrieme sa, ako sa parfuméria menila v nasledujúcich desaťročiach.
ŠTÍTKY
Odporúčané články
Riiffs Freeze in Flames: ľad a plamene rozžiarili Varšavu
Luxusné parfumy Lattafa
Veľký sprievodca výberom parfumov "Dajte dievčaťu tie správne topánky a ono si dokáže podmaniť svet!" Marilyn Monroe



