Encyklopédia parfumových surovín: ingrediencie a ich príbeh – diel 8

Koža

Kožený tón patrí k najzaujímavejším paradoxom parfumérie. Aj keď ho v popise vône nájdete rovnako samozrejme ako jazmín alebo vanilku, z kože samotnej sa nezískava – zvieracia koža v skutočnosti nevonia tak, ako si ju v parféme predstavujeme. To, čo vnímame ako vôňu novej kabelky, rukavíc alebo koženého sedadla, je starostlivo zostavený akord, teda súhra niekoľkých surovín, ktoré spolu vyvolávajú dojem vydelanej kože.

Rukavičkári z Grasse a ruská koža

Korene koženého akordu vedú do juhofrancúzskeho Grasse 17. storočia. Mesto bolo vtedy preslávené koželužstvom a výrobou rukavíc, lenže činenie kože so sebou nieslo prenikavý, nepríjemný zápach. Rukavičkári preto začali hotovú kožu navoňovať kvetinovými esenciami, balzamami a živicami. Navonané rukavice sa stali módnym doplnkom dvorskej spoločnosti a remeslo rukavičkárov postupne splývalo s remeslom parfumérov – práve z tejto tradície vyrástla povesť Grasse ako parfumérskeho centra.

Druhou významnou líniou je takzvaná ruská koža. V Rusku sa koža čínila pomocou brezového dechtu, ktorý jej dodával typickú dymovú, ľahko dechtovú vôňu a zároveň ju chránil pred vlhkosťou a hmyzom. Koža spracovaná týmto spôsobom bola v Európe ceneným tovarom a jej charakteristický pach sa stal inšpiráciou pre celé neskoršie generácie kožených vôní.

Z čoho sa akord skladá

Moderný kožený akord kombinuje prírodné suroviny so syntetickými molekulami. Každá zložka prispieva inou nuansou:

• Brezový decht – získava sa suchou destiláciou brezovej kôry a dodáva akordu dymový, dechtový až spálený charakter pripomínajúci ruskú kožu.
• Labdanum – živica z cistusu, stredomorského kríka, nesie teplý, ambrový a ľahko živočíšny tón, ktorý koži dodáva plnosť.
• Styrax – balzamová živica so sladkastým, mierne dymovým a balzamovým podtónom, ktorý akord zaokrúhľuje.
• Syntetické molekuly – napríklad látky zo skupiny chinolínov prinášajú zemitý horkastý, dechtový efekt, iné molekuly naopak vytvárajú mäkký, zamatový dojem semišu.

Podľa pomeru týchto zložiek môže kožený tón pôsobiť veľmi rozdielne. Prevaha brezového dechtu a chinolínov vedie k drsnej, dymovej koži s výrazným charakterom, zatiaľ čo jemnejšie molekuly v kombinácii s kvetinovými tónmi dávajú vzniknúť semišovej koži – hebkej, púdrovej a decentnej, ako vnútorná strana jemnej rukavice.

Miesto v kompozícii

V parféme sa koža uplatňuje predovšetkým ako základný tón. Prejavuje sa postupne, s odstupom po nanesení, a drží sa na pokožke aj oblečení dlhé hodiny. Tvorí chrbticu samostatnej rodiny kožených vôní a je dôležitou súčasťou mnohých chypre kompozícií, kde sa spája s machom, pačuli a drevitými tónmi. Kompozícii dodáva hĺbku, eleganciu a výdrž – a práve vďaka nej pôsobí aj svieža alebo kvetinová vôňa v závere zrelejším, sebavedomejším dojmom.

Med

Med patrí k najstarším sladkým surovinám, ktoré ľudstvo pozná. Slúžil ako potravina, konzervant aj obetný dar a jeho vôňa sa odedávna spája s predstavou hojnosti a tepla. Medový tón sa preto v parfumérii objavuje už dlho, najmä v orientálnych kompozíciách, kde podčiarkuje ich zmyselnosť a hĺbku.

Zo samotného medu sa však vonná látka nezískava. Med tvorí prevažne cukry a voda a jeho jemné aromatické zložky bežné postupy spracovania neprečkajú. Parfuméri preto pracujú s absolútom z včelieho vosku. Vosk z medových plástov sa spracováva extrakciou rozpúšťadlom: najprv vznikne voskovitá hmota zvaná konkrét a z nej sa ďalším čistením alkoholom získa absolút. Ten je hustý, tmavý a vonia po mede, vosku a sušenom sene.

Prírodný absolút je nákladný a jeho vôňa sa medzi jednotlivými várkami líši. Medový akord sa preto v modernej parfumérii dotvára syntetickými látkami so sladkou, voskovou a mierne kvetinovou vôňou, napríklad estermi kyseliny fenyloctovej, ktoré medový dojem verne napodobňujú. Parfumér ich kombinuje s ďalšími surovinami tak, aby akord pôsobil plne a prirodzene.

Ako med v parfume vonia? Je sladký a teplý, s voskovým podtónom a jemne zvieracím nádychom, ktorý mu dodáva zmyselnosť. Práve táto živočíšna stránka vyžaduje opatrnosť: v nadmernej dávke môže medový tón pôsobiť ťažko, až živočíšne ostro, a preto sa dávkuje s citom.

V kompozícii sa med uplatňuje v strednej aj základnej časti vône. Jeho rola býva niekoľkonásobná:

• Zjemnenie kvetín – v spojení s ružou alebo tuberózou obrusuje ostrejšie hrany kvetinového srdca a dodáva mu zamatovú, nektárovú plnosť.
• Hrejivá báza – v orientálnych parfémoch sa snúbi s pryskyricami, korením a drevami a predlžuje ich teplý dozvuk.
• Gurmánsky akcent – v gurmánskych kompozíciách pridáva sladkosť, ktorá pôsobí menej cukrovo a prirodzenejšie než čisto dezertné tóny.

Či už medový tón zaznamenáte v kvetinovom, alebo orientálnom parféme, býva jedným z prvkov, ktoré vôni dodávajú hrejivú a obalujúcu atmosféru. Na pokožke sa navyše postupne premieňa: spočiatku môže pôsobiť nektárovo a sviežo, neskôr prechádza do hlbšej, voskovej a ľahko zvieracej polohy.

Lotos

Lotos ořechonosný (Nelumbo nucifera) je vodná rastlina s mimoriadne bohatou symbolikou. V Indii a juhovýchodnej Ázii sprevádza náboženstvo, umenie aj každodenný život po tisícročia – v hinduizme je spájaný s bohyňou Lakšmí a stvoriteľom Brahmom, v budhizme s prebudením a oslobodením mysle. Jeho kvet vyrastá z bahna na dne rybníkov a nad hladinou sa otvára čistý a nepoškvrnený. Práve tento obraz z neho urobil symbol čistoty, duchovného rastu a pokoja, ktorý sa objavuje na chrámových reliéfoch, v maľbe aj v poézii.

Za zmienku stojí aj botanická zaujímavosť: listy lotosu odpudzujú vodu aj nečistoty tak účinne, že po nich kvapky len stekajú a berú so sebou prach. S lotosom sa často zamieňa modrý „lotos“ starého Egypta, ktorý je v skutočnosti leknín – iná rastlina s vlastnou históriou a vlastnou vôňou.

Ako sa lotos získava

Z kvetov lotosu sa v malom množstve vyrába absolút, a to extrakciou rozpúšťadlom. Vzniká tak hustý, intenzívny materiál, ktorý zachytáva jemnú vôňu kvetu oveľa vernejšie než klasická destilácia. Výťažnosť je ale nízka a surovina vzácna, preto sa v parfumérii používa skôr výnimočne a v nepatrných dávkach.

Väčšina lotosových nôt, s ktorými sa vo vôňach stretnete, je preto fantazijný akord. Parfuméri ho skladajú zo sviežich, vodných a ozonických molekúl, zelených zložiek a jemných kvetinových látok tak, aby navodili predstavu kvetu na hladine. Takýto akord nemusí kopírovať skutočný kvet – ide skôr o interpretáciu jeho atmosféry: chladu vody, svetla a ticha.

Ako lotos vonia

Lotos vonia jemne a nenápadne. Typický je pre neho vodnatý, priezračný charakter doplnený ľahkou púdrovosťou. Pod povrchom možno rozpoznať:

• vodné a svieže tóny – dojem chladnej hladiny a vlhkého vzduchu,
• zelené odtiene – pripomínajú stonky a mladé listy,
• takmer ovocné nuansy – nasladlé, šťavnaté a veľmi decentné,
• púdrový dozvuk – mäkký, čistý a upokojujúci.

Úloha lotosu vo vôňach

Lotos sa objavuje hlavne v strednej časti (srdci) vodných a sviežich kvetinových vôní. Kompozícii dodáva priezračnosť, vzdušnosť a pocit pokoja, bez toho aby prehlušil ostatné suroviny. Dobre sa spája s citrusmi, zelenými tónmi, ďalšími bielymi kvetmi a ľahkým pižmom v základe. Či už ho v popise vône nájdete ako hlavnú notu, alebo len ako jemný sprievod, obvykle signalizuje kompozíciu, ktorá má pôsobiť čisto, ľahko a harmonicky.

Rebarbora

Rebarbora je trváca rastlina z čeľade rdesnovitých, ktorej domov sa nachádza v Ázii – v horských oblastiach dnešnej Číny, Tibetu a Sibíri. Po stáročia sa tam cenila hlavne pre svoj koreň, ktorý mal pevné miesto v tradičnej medicíne a bol natoľko vzácny, že sa s ním obchodovalo na dlhé vzdialenosti a do Európy sa dovážal ako drahý tovar. Jedlé stopky, ktoré dnes poznáte z koláčov a kompótov, sa ako zelenina v európskych záhradách rozšírili až v 18. a 19. storočí, najprv predovšetkým v Anglicku.

Z rebarborových stopiek sa esenciálny olej nezískava – sú tvorené prevažne vodou a ich vôňu nemožno destiláciou ani extrakciou zachytiť tak, aby zodpovedala dojmu z čerstvo nakrojeného stonky. Rebarborový tón preto v parfumérii vzniká ako akord. Parfuméri ho skladajú z moderných syntetických molekúl, ktoré chemici vyvinuli priamo pre tento kyslý a zelený dojem. Okolo nich potom stavajú doprovod zo zelených tónov, napríklad listovej zelene, a z citrusov, ktoré akord rozjasnia a dodajú mu šťavnatosť.

Vôňa rebarbory je kyslá, šťavnatá a výrazne zelená. Pripomína okamih, keď rozlomíte čerstvý stopku a ucítite ostrú, takmer chrumkavú sviežosť. Pod ňou sa skrýva jemne iskrivý nádych, ktorý mnohým pripomína ružu, a tón nezrelého ovocia. Rebarbora tak stojí na pomedzí zeleninovej záhrady a kvetinového záhonu. Jej charakter možno zhrnúť do niekoľkých rysov:

• Kyslosť – svieži, mierne zvieravý tón, ktorý kompozíciu prebudí.
• Šťavnatosť – dojem vlhkého, čerstvo nakrojeného stonky.
• Zelený charakter – rastlinná, ľahko horká linka pripomínajúca listy.
• Ružový nádych – jemná kvetinová iskra, vďaka ktorej sa rebarbora ľahko prepája s kvetinovými surovinami.

V stavbe parfumu sa rebarbora uplatňuje predovšetkým vo vrchných tónoch. Ucítite ju hneď po nanesení, keď kompozíciu rozjasní a dodá jej energický, ľahko ostrý začiatok. Najčastejšie sa objavuje v sviežich a kvetinových vôňach, kde vyvažuje sladšie a plnšie suroviny srdca. Zvlášť prirodzene sa snúbi s ružou – obe suroviny zdieľajú podobné iskrivé, mierne kyslé nuansy, takže rebarbora dodá kvetu zelenú sviežosť, zatiaľ čo ruža jej prepožičia mäkkosť a hĺbku. Dobre ju dopĺňajú tiež citrusy, zelené tóny a ľahké pižmo, ktoré jej sviežosť predlžuje.

Ak v popise parfumu narazíte na rebarboru, môžete čakať skôr svieži, rozjasnený začiatok než sladkosť – ide o surovinu, ktorá vôni dodáva vzduch a pocit čerstvo zozbieranej záhrady.

Jalovec

Jalovec obyčajný je nízky ihličnatý ker, výnimočne aj menší strom, ktorý rastie v miernom pásme celej severnej pologule – od škandinávskych vresovísk cez horské pastviny strednej Európy až po severnú Ameriku a Áziu. Jeho modročierne ojíněné „bobule“ sú v skutočnosti dužinaté šišky, ktoré dozrievajú dva až tri roky. Na jednom kríku preto často nájdete zelené aj zrelé plody zároveň.

Vykurovanie, ľudové liečiteľstvo a gin

Jalovec patrí k najstarším vonným rastlinám, ktoré ľudia používali na vykurovanie. Sušené vetvičky a bobule sa pálili v obydliach aj chlievoch, aby prevoňali priestor a podľa tradície ho očistili. V ľudovom liečiteľstve sa z bobúľ pripravovali odvary a tinktúry, o ktorých účinkoch dnes hovoríme skôr ako o súčasti histórie než ako o overenom odporúčaní. Najznámejšiu stopu však jalovec zanechal v kuchyni a v destilácii: dodáva charakter divine, kyslej kapuste a predovšetkým ginu, ktorého názov sa odvodzuje od holandského slova pre jalovec.

Ako sa získava olej

Esenciálny olej sa vyrába destiláciou vodnou parou, najčastejšie z rozdrvených zrelých bobúľ. Menej často sa destilujú aj ihlice a drevo, ktoré dávajú olej suchší a živicovejší. Hlavnou zložkou bobuľového oleja sú terpény, najmä alfa-pinen, myrcén a sabinén, ktoré stoja za jeho sviežim ihličnatým prejavom.

Osobitnú kapitolu tvorí príbuzný jalovec červený z oblasti Stredomoria. Z jeho dreva sa suchou destiláciou získava tmavý olej cade s výrazne dymovou, dechtovou vôňou. Parfuméri ho používajú v malých dávkach tam, kde potrebujú dojem ohňa, dymu alebo vydelanej kože.

Vôňa a použitie v parfumérii

Vôňa jalovcových bobúľ je živicová, ihličnatá a sviežo korenistá, s ľahko korenistým tónom a typickým ginovým nádychom. Na rozdiel od citrusov nepôsobí sladko, ale sucho a čisto, ako prechádzka lesom po rannom daždi.

• Vrchné tóny: jalovec oživuje začiatok kompozície a dodáva mu vzdušnosť aj chladný iskrivý efekt.
• Aromatické a fougère vône: prirodzene ladí s levanduľou, rozmarínom, šalviou a bergamotom.
• Drevité vône: prepája svieže otvorenie s cédrom, vetiverom alebo kadidlom v základe.

Najčastejšie ho preto nájdete v pánskych parfémoch, kde podčiarkuje čistý, vonkajší charakter. Stále častejšie sa ale objavuje aj v unisex kompozíciách, ktoré pracujú s motívom lesa, horského vzduchu alebo práve obľúbeného kokteilu.

Kakao

Kakaovník pravý (Theobroma cacao) pochádza z vlhkých tropických oblastí Strednej a Južnej Ameriky. Jeho latinský rodový názov sa prekladá ako „pokrm bohov“ a dobre vystihuje úctu, akú mu preukazovali predkolumbovské kultúry. Mayovia a neskôr Aztékovia považovali kakaové bôby za posvätnú surovinu – pripravovali z nich horký nápoj, ktorý sprevádzal náboženské obrady aj slávnostné príležitosti, a zároveň bôby slúžili ako platidlo. Do Európy sa kakao dostalo v 16. storočí vďaka španielskym moreplavcom a postupne sa z exotickej kuriozity stalo bežnou súčasťou európskej kuchyne.

Pre parfumériu sa využívajú kakaové bôby, ktoré po zbere prejdú fermentáciou, sušením a pražením. Až praženie v nich rozvinie charakteristickú arómu, akú u čerstvých bôbov nenájdete. Z pražených bôbov sa získava absolút extrakciou rozpúšťadlom, prípadne extrakt oxidom uhličitým. Druhý postup pracuje pri nízkych teplotách a oxid uhličitý sa z hotového extraktu bez zvyšku odparí, takže výsledok verne zachytáva vôňu čerstvo pražených bôbov vrátane ich jemných horkastých odtieňov.

Vôňa kakaa sa od predstavy sladkej čokoládovej tabuľky výrazne líši. Pre jej opis sa najčastejšie používajú tieto charakteristiky:

• horká – pripomína čistý kakaový prášok alebo tmavé bôby, nie dezert,
• pražená – nesie teplý, ľahko opečený tón, ktorý vzdialene pripomína kávu či pražené orechy,
• ľahko prachová – suchý, púdrový dojem, aký zanecháva jemne mletý kakaový prášok,
• suchšia a menej sladká než mliečna čokoláda – sladkosť do kompozície obvykle vnášajú až iné suroviny.

V parfémoch sa kakao uplatňuje predovšetkým v základných tónoch, kde dodáva kompozícii hĺbku a zamatovú tmavosť. Typicky sa objavuje v gurmánskych vôňach, ktoré pracujú s jedlými asociáciami, a v orientálnych kompozíciách, kde podčiarkuje ich teplý a zmyselný charakter. Najčastejšie sa spája s pačuli, ktorého zemitý tón má sám o sebe nádych pripomínajúci kakao, s vanilkou, ktorá zjemňuje jeho horkosť a pridáva krémovú sladkosť, a s drevitými tónmi, ktoré vôňu držia suchú a elegantnú. Vďaka tomu môže kakao v kompozícii pôsobiť ako útulne a hrejivo, tak tajomne a večerne – záleží na tom, ktoré suroviny ho sprevádzajú.