Encyklopédia parfumových surovín: ingrediencie a ich príbeh – diel 4

Ylang-ylang – zlatý kvet Komorských ostrovov

Ylang-ylang je kvet tropického stromu kanangy voňavej (Cananga odorata), ktorý prirodzene rastie v juhovýchodnej Ázii – od Filipín po Indonéziu. Jeho názov sa najčastejšie odvodzuje z filipínskeho jazyka tagalog a voľne sa prekladá ako „kvet kvetov“. Pre parfumériu sa dnes pestuje hlavne na Komorských ostrovoch a na Madagaskare, kam sa strom rozšíril na prelome 19. a 20. storočia. Práve ostrovy v Indickom oceáne dnes dodávajú väčšinu oleja, s ktorým parfuméri pracujú.

Stromy sa na plantážach pravidelne skracujú, aby kvety zostali na dosah ruky. Dlhé, mierne zvlnené okvetné lístky sú spočiatku zelené a až postupne zožltnú. Zberači preto vyberajú len plne zrelé, sýto žlté kvety, najlepšie skoro ráno, keď je ich vôňa najintenzívnejšia – odtiaľ aj prezývka zlatý kvet.

Esenciálny olej sa získava destiláciou vodnou parou, ktorá u ylang-ylang prebieha neobvykle dlho, aj okolo dvadsiatich hodín. Olej sa pritom neodoberá naraz, ale v niekoľkých časových úsekoch. Každá frakcia má iné zloženie a iný charakter vône:

• Extra – prvá, najkratšia časť destilácie. Je najjemnejšia, najsviežejšia a najviac kvetinová, preto ju parfuméri cenia najviac.
• Frakcia I a II – postupne plnšia, sladšia a okrúhlejšia, s ubúdajúcou sviežosťou.
• Frakcia III – posledná a najťažšia časť s výraznejším korenistým a drevitým nádychom. Uplatní sa hlavne tam, kde má vôňa dlho vydržať.

Okrem toho existuje takzvaná kompletná akosť, keď destilácia prebehne bez prerušenia a výsledný olej obsahuje všetky zložky spolu. Okrem destilátu sa pre parfumériu vyrába aj absolue, získavané extrakciou rozpúšťadlami.

Vôňa ylang-ylang je krémová, sladká a výrazne kvetinová, s nádychom pripomínajúcim jazmín. Pod povrchom sa ozýva ovocný, mierne banánový tón, ľahko korenistá stopa evokujúca klinček a v ťažších frakciách aj medový či balzamový podtext. Vo vysokej koncentrácii môže pôsobiť až omamne, v malej dávke naopak dodá kompozícii zamatovú plnosť a teplo.

Vďaka tejto povahe je ylang-ylang častou súčasťou niekoľkých typov akordov:

• Kvetinové bukety – prepája ružu, jazmín či konvalinku a dodáva im hladkosť, takže kytica pôsobí ako jeden celok.
• Biele kvety – podčiarkuje krémovosť a zmyselnosť ostatných bielych kvetov a zjemňuje ich ostrejšie, zelené tóny.
• Orientálne akordy – s vanilkou, benzoínom alebo santalovým drevom vytvára teplé, okrúhle srdce kompozície.
• Slnečné akordy – spolu s kokosovými a mliečnymi tónmi navodzuje dojem prehriatej pokožky a dovolenky pri mori.

Či už ho v kompozícii vnímate ako hlavnú hviezdu, alebo len ako tichého pomocníka, prezradí sa typickou krémovou sladkosťou, ktorú si po prvom zoznámení ľahko zapamätáte. Na testovacom prúžku aj na pokožke sa oplatí nechať vôňu chvíľu rozvinúť – najviac zo svojho charakteru ukáže až v srdci parfumu.

Tuberóza – opojná kráľovná noci

Tuberóza (Polianthes tuberosa) je trvalka s hľuzou a dlhým stvolom, na ktorom sa postupne rozvíjajú voskovo biele rúrkovité kvety. Pochádza z Mexika, kde ju poznali už Aztékovia, a do Európy sa dostala v 16. storočí vďaka španielskym moreplavcom. Neskôr sa pestovala aj v okolí francúzskeho Grasse, dnes však surovina pre parfumériu pochádza predovšetkým z Indie. Tam sa jej hovorí rajnigandha, teda „vôňa noci“ – a práve po zotmení sa jej vôňa šíri najintenzívnejšie.

Tuberóza patrí k kvetom, ktoré sa spracovávajú ťažko. Jej vôňa je krehká a vysoké teploty by ju zmenili, preto sa klasickou destiláciou vodnou parou takmer nezískava.

Po stáročia sa na zachytenie vône používala metóda enfleurage. Čerstvo odtrhnuté kvety sa rozkladali na sklenené dosky potreté tenkou vrstvou vyčisteného tuku, ktorý z nich postupne prijímal vonné látky. Tuberóza sa pre tento postup hodila mimoriadne dobre, pretože aj po odtrhnutí ešte niekoľko hodín vôňu ďalej vytvára. Kvety sa denne vymieňali, kým nebol tuk nasýtený, a vzniknutá voňavá pomáda sa potom premývala alkoholom. Metóda bola nesmierne pracná, a preto sa dnes uplatňuje len výnimočne.

Súčasná parfuméria stavia na extrakcii rozpúšťadlom. Kvety sa zalejú prchavým rozpúšťadlom, ktoré z nich vyplaví vonné látky spolu s prírodnými voskami. Po jeho odparení zostane hustá vosková hmota označovaná ako concrete alebo koncentrát. Tá sa ďalej spracováva alkoholom, vymrazuje a filtruje, aby sa oddelili vosky. Po odparení alkoholu vzniká absolútny výťažok – hustá tekutina, ktorá nesie veľmi verný otlačok vône živého kvetu. Na malé množstvo absolútu je potrebné obrovské množstvo ručne zbieraných kvetov, a tuberóza preto patrí medzi vzácne a vysoko cenené kvetinové suroviny.

Kto si k tuberóze privoňá prvýkrát, býva zaskočený jej silou. Vôňa je opojná, zmyselná a veľmi plná, s niekoľkými vrstvami, ktoré sa odhaľujú postupne:

• maslovo krémový dojem, hladký a takmer hmatateľný,
• náznak kokosu a sladkého mlieka, spájaný s prirodzene obsiahnutými laktonmi,
• zelené tóny pripomínajúce čerstvo nalomený stvol,
• ľahko kafrový chladivý podtón, ktorý vôni dodáva zvláštne napätie,
• v pozadí jemne medové a korenisté nuansy.

Spolu s jazmínom a pomarančovým kvetom je tuberóza jedným z pilierov bielych kvetinových akordov – skupiny vôní, ktoré spája krémová plnosť a zmyselnosť. Parfuméri ju využívajú v srdci kompozície, kde dodáva objem a zvodnosť, a často tiež na skladanie vôní kvetov, z ktorých sa vonný výťažok získať nedá, napríklad gardénie. Vo vonnej pyramíde sa tak tuberóza objavuje predovšetkým ako stredný tón, ktorého stopa sa ale tiahne až do bázy.

Samotná tuberóza by ľahko prehlušila všetko ostatné, preto ju parfuméri starostlivo krotili. Dávkujú ju striedmo, jej sladkosť vyvažujú sviežimi citrusmi alebo zelenými tónmi a kafrovú ostrosť zjemňujú pižmom, vanilkou či mäkkými drevitými bázami. Vedľa prírodného absolútu siahajú aj po syntetických rekonštrukciách, ktoré zdôraznia len vybrané odtiene kvetu – napríklad jeho krémovosť bez ťažkého, takmer omamného podtónu. Ak vás tuberóza zaujíma, vyskúšajte ju najprv na koži a dajte jej čas: v prvých minútach pôsobí najintenzívnejšie a až postupne sa rozvinie do hrejivej, zamatovej kvetinovej stopy.

Škorica – hrejivé korenie zo stromovej kôry

Škoricu spoznáte aj so zatvorenými očami. Pripomína vianočné pečivo, varené víno aj orientálne trhy, v parfumérii sa však správa oveľa rafinovanejšie, než by naznačovala skúsenosť z kuchyne. Pod jedným slovom sa navyše skrývajú dve rastliny a dve odlišné suroviny.

Pravá škorica (Cinnamomum verum, predtým označovaná ako cejlónska) pochádza zo Srí Lanky, kde sa pestuje po stáročia. Stromy sa pravidelne zrezávajú, aby vyháňali mladé výhonky, z ktorých sa lúpe tenká vnútorná kôra; pri sušení sa stáča do krehkých zvitkov. Jej príbuzná kasia (Cinnamomum cassia) sa pestuje hlavne v Číne a v ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie. Má silnejšiu, tvrdšiu kôru a vôňu hrubšiu, priamočiarejšiu a menej jemnú. Parfuméri využívajú obe – pravú škoricu skôr do jemnejších kompozícií, kasiu tam, kde je potrebný výraznejší teplý akcent.

Kôra, alebo list? Esenciálny olej sa zo škoricovníka získava destiláciou vodnou parou, a to z dvoch častí stromu. Výsledky sa líšia natoľko, že sa s nimi pracuje ako so samostatnými surovinami:

• Olej z kôry je sladký, teplý a plný, s typickým „pečeným“ škoricovým tónom. Jeho hlavnou zložkou je škoricový aldehyd, ktorý za týmto charakterom stojí.
• Olej z listov vonia ostrejšie a suššie a výrazne pripomína klinček. Nie je to náhoda – prevláda v ňom eugenol, teda rovnaká látka, ktorá dominuje aj klinčekovému oleju.

Olej z listov vzniká vo väčšom množstve a hodí sa tam, kde stačí všeobecne korenistý tón. Olej z kôry je vzácnejší a cenený pre svoju sladkosť a hĺbku.

Ako škorica vonia. Jej vôňa je teplá, nasladlá a korenistá, s ľahko pálivým okrajom, ktorý kompozícii dodáva energiu. Na pokožke pôsobí hrejivo a prirodzene evokuje pohodlie a domov. Vo vyššej koncentrácii ale dokáže byť dominantná až ostrá, preto sa v parfémoch objavuje skôr ako korenie než ako hlavná hrdinka.

Prečo sa dávkuje opatrne. Škoricový aldehyd aj eugenol patria medzi známe alergény. Európska kozmetická legislatíva vyžaduje ich uvedenie v zložení, akonáhle obsah prekročí stanovenú hranicu, a štandardy medzinárodnej parfumérskej asociácie navyše obmedzujú, koľko ich môže hotový výrobok obsahovať. Parfuméri tak so škoricou zaobchádzajú ako so silným korením v kuchyni – stačí málo a všetko je potrebné starostlivo vyvážiť. Ak máte citlivú pokožku, oplatí sa zloženie parfumu sledovať.

Miesto v akordoch. Škorica je všestranná a nájdete ju v troch hlavných typoch kompozícií:

• Orientálne vône – tvorí most medzi korením a teplou bázou. Rada sa spája s vanilkou, ambrovými tónmi a živicami a v klasickej dvojici s pomarančom dodáva kompozícii žiarivosť.
• Gurmánske vône – s vanilkou, karamelom alebo tonkou pripomína sladké pečivo, korenistosť ale sladkosť zjemňuje a dáva jej štruktúru, takže vôňa nesklzne do presladenosti.
• Korenisté akordy – vedľa klinčeka, kardamónu alebo muškátového orieška vytvára zamatové, hrejivé korenie, ktoré sa objavuje v dámskych, pánskych aj unisex parfémoch.

Vo vonnej pyramíde sa škorica obvykle ozve medzi vrchnými a strednými tónmi a postupne sa prepojí so základom. Ak pri skúšaní parfumu ucítite hrejivý, ľahko nasladlý závan pripomínajúci zimné pečenie, je dosť možné, že za ním stojí práve ona.

Čierne korenie – iskra vrchných tónov

Korenie poznáte predovšetkým z kuchyne, v parfumérii však ukazuje úplne inú tvár. Korenie čierne je popínavá liana, ktorá pochádza z Malabarského pobrežia na juhozápade Indie. Po stáročia patrilo k vysoko cenenému tovaru námorného obchodu s koreninami a dnes sa pestuje aj na Madagaskare, vo Vietname či v Indonézii. Pre čierne korenie sa plody zbierajú ešte nezrelé a sušia sa, kým ich šupka nezčernie a nezvráskavie.

Pre parfumériu sa sušené plody najprv nahrubo rozdrvia a potom sa spracovávajú dvoma hlavnými spôsobmi. Tradičná je destilácia vodnou parou: para prechádza drveným korením, unáša z neho prchavé vonné látky a po ochladení sa z kondenzátu oddelí éterický olej. Druhou cestou je extrakcia oxidom uhličitým (CO₂). Plyn sa pod vysokým tlakom prevedie do stavu, v ktorom sa správa ako rozpúšťadlo, a vonné zložky vyluhuje šetrne a pri nízkej teplote. Výsledný extrakt býva plnší a teplejší a vernejšie pripomína vôňu čerstvo rozdrveného zrnka, zatiaľ čo destilovaný olej pôsobí ľahšie a sviežejšie.

Prečo korenie v parféme nepáli? Za pálčivosť, ktorú poznáte z jedla, zodpovedá hlavne piperín – látka, ktorá sa takmer neodparuje, a nos ju preto vo vôni nezachytí. Do éterického oleja prechádzajú predovšetkým terpény, napríklad karyofylén, limonén, pinén či sabinén. Vďaka nim vonia korenie sucho, sviežo a drevito, s ľahko citrusovým nádychom a typickým iskrivým, až šumivým efektom. Na pokožke tak nepôsobí ostro ani dráždivo, skôr vnáša do kompozície energiu a kontrast.

Pretože sa jeho vonné zložky rýchlo odparujú, uplatňuje sa čierne korenie hlavne vo vrchných tónoch, teda v prvej fáze po nanesení parfumu. Najčastejšie ho nájdete v týchto typoch kompozícií:

• Sviežo korenisté – v spojení s bergamotom, grapefruitom alebo zázvorom vytvára živý úvod a citrusom dodáva suchý, korenistý rozmer.
• Drevité – vedľa cédru, vetiveru či pačuli zdôrazňuje suchosť drevín a prepája svieži začiatok s hlbšou bázou.
• Aromatické (fougère) – s levanduľou, rozmarínom a gerániou dodáva klasickej papraďovej stavbe vzdušnejší a modernejší nádych.

Korenistá iskra počas prvých desiatok minút slabne, drevitý tón karyofylénu však môže pretrvať až do srdca vône. A ak v popise parfumu narazíte vedľa čierneho korenia aj na ružové korenie, ide o plody inej rastliny – s korením čiernym nie je príbuzné a vonia ovocnejšie a jemnejšie.

Labdanum – živica stredomorského cistu

Labdanum je lepkavá, tmavo hnedá živica, ktorú vylučuje cist ladanový (Cistus ladanifer) – nízky stálozelený ker s bielymi kvetmi, ktorých okvetné lístky pripomínajú pokrčený hodvábny papier. Cisty rastú na suchých a slnečných svahoch po celom Stredomorí, pre parfumériu má však dnes rozhodujúci význam Španielsko, kde sa zbiera prevažná časť svetovej produkcie. V letnom horúčave pokrýva listy a mladé vetvičky voňavý lepkavý povlak, ktorý rastlinu pomáha chrániť pred vysychaním.

Príbeh labdana siaha hlboko do staroveku. Už antickí autori popisovali, ako sa živica zachytáva v srsti a bradách kôz, ktoré sa medzi kerami pásli. Pastieri potom zlepené chumáče vyčesávali a hmotu z nich oddeľovali. Na Kréte sa po stáročia používal zvláštny nástroj pripomínajúci bič či hrable s radom kožených remienkov. Zberači ním prechádzali po keriach, živica ulpievala na remienkoch a z nich sa potom zoškrabovala. Tento pracný ručný spôsob sa na ostrove v malom udržal až do nedávnej doby, dnes je však skôr pripomienkou tradície než zdrojom suroviny.

Súčasná výroba je oveľa menej romantická. V Španielsku sa zbierajú celé vetvičky cistu a vyvárajú sa vo vode, do ktorej sa často pridáva zásada. Živica sa tak uvoľní a po ďalšom spracovaní sa oddelí ako surová guma. Z nej potom vzniká niekoľko parfumérskych materiálov:

• resinoid – hustý, tmavý extrakt získaný extrakciou rozpúšťadlom, typická surovina do základných tónov,
• absolútny extrakt – pripravuje sa ďalším spracovaním resinoidu alkoholom, je čistejší, jemnejší a lepšie sa mieša s ostatnými zložkami,
• cistová silica – získava sa parnou destiláciou listov a vetvičiek a vonia sviežejšie, bylinnejšie a ľahko korenisto.

Vôňa labdana je balzamická, hrejivá a hutná. Nájdete v nej tóny medu, sušeného ovocia, tabaku a živice, ale aj kožený, mierne živočíšny podtón, ktorý môže pripomínať teplú kožu alebo vlnu. Práve táto „zvieracia“ vrstva z labdana robí rastlinnú surovinu, ktorá dokáže dodať kompozícii zmyselnú hĺbku bez použitia živočíšnych materiálov. Patrí jednoznačne do bázy – vyvíja sa pomaly, drží sa dlho a pomáha ukotviť prchavejšie zložky vône.

V parfumérii je labdanum chrbticou takzvaného ambrového akordu. Pozor na zámenu: „ambrovou“ vôňou sa tu nemyslí jedna konkrétna surovina, ale hrejivý, sladkastý a živicový akord. Jeho klasický základ tvorí spojenie labdana s vanilkou, často doplnené benzoínom alebo ďalšími balzamami. Labdanum prináša tmavosť a hĺbku, vanilka sladkosť a zaoblenosť. Tento akord stojí v jadre mnohých orientálnych vôní.

Rovnako nepostrádateľné je labdanum v klasickej štruktúre chypre. Tá stojí na kontraste sviežej bergamotovej vrchnej časti a tmavej bázy z dubového machu, pačuli a práve labdana. Labdanum dáva základu teplo a zamatovú plnosť, vďaka ktorým sa svieža a machová zložka prepojí v jeden celok. Pretože sa dubový mach dnes kvôli reguláciám používa len v obmedzenej miere alebo v upravenej podobe, nesie labdanum v moderných chypre kompozíciách o to väčší diel práce.

Ak chcete labdanum vo vôni spoznať, hľadajte ho v popisoch základných tónov u orientálnych a chypre parfémov. Na koži sa obvykle prejaví až po dlhšej dobe, keď vyprchajú vrchné tóny – a potom vydrží teplým, medovo koženým dozvukom aj niekoľko hodín.

Myrha – horká pryskyřice staroveku

Máloktorá parfumová surovina nesie toľko histórie ako myrha. Ide o aromatickú pryskyřicu kríkov a nízkych stromov rodu Commiphora, ktoré rastú v suchej, kamenistej krajine Afrického rohu a juhu Arabského polostrova – v oblastiach dnešného Somálska, Etiópie, Jemenu či Ománu. Už samotný názov napovedá, čo od nej čakať: odvodzuje sa zo semitského koreňa murr, ktorý znamená „horký“.

Zberači narežú kôru stromu a z rán pomaly vyteká svetlá, mliečna šťava. Na vzduchu počas niekoľkých týždňov tuhne v nepravidelné kvapky, takzvané slzy, ktorých farba sa mení od zlatavej po červenohnedú. Myrha pritom nie je čistá pryskyřica, ale prirodzená zmes pryskyřice, gumy a silice, čo ovplyvňuje aj to, ako sa dnes spracováva.

V starovekom Egypte patrila myrha k najcennejším obchodným komoditám. Výpravy do bájnej krajiny Punt, ktorú historici hľadajú práve na pobreží Afrického rohu, ju privážali spolu s kadidlom pre chrámy. Pálila sa ako vykuřovadlo, bola súčasťou vonnej zmesi kyfi a uplatnila sa aj pri balzamovaní zosnulých. Z Egypta sa dostala do Grécka a Ríma, kde voňala v mastiach a olejoch. Do európskej kultúrnej pamäti sa najpevnejšie zapísala ako jeden z troch darov, ktoré podľa evanjelia priniesli traja králi novorodenému Ježišovi – vedľa zlata a kadidla.

Dnešná parfuméria pracuje s myrhou v dvoch základných podobách:

• Silica sa získava destiláciou vodnou parou. Je ľahšia a priezračnejšia a zachytáva predovšetkým jasnejšie, korenisto pryskyřičné tóny.
• Resinoid vzniká extrakciou rozpúšťadlom, typicky liehom. Je hustejší a tmavší, zachováva plnší, balzamický a horký charakter suroviny a zároveň dobre pútá ostatné zložky kompozície.

Vôňa myrhy je horká, balzamická a teplá, ale zďaleka nie sladká. Pod pryskyřičným jadrom sa skrýva dymový podtón, zemité až ľahko hubové nádychy a suchá, takmer liečivá stopa, ktorá môže pripomínať staré lekárne alebo tiché kostolné lode. Niekomu sa v nej vybaví aj jemný náznak lékořice. Na rozdiel od kadidla nemá citrusovú sviežosť – je tichšia, introvertnejšia a vážnejšia. Príbuznou surovinou je opoponax, ktorému sa niekedy hovorí sladká myrha; pochádza z iného druhu rovnakého rodu a vonia mäkšie a sladšie.

V kompozíciách sa myrha uplatňuje hlavne v základných tónoch, kde dlho pretrváva a dodáva vôni hĺbku. Nájdete ju predovšetkým v týchto akordoch:

• Orientálne – v kombinácii s vanilkou, ambrou, tonkou alebo korením tlmí sladkosť a dodáva jej vážnejší, horko balzamický rozmer.
• Kadidlové – spolu s olibanom vytvára chrámovú, dymovú atmosféru, v ktorej myrha zastupuje temnejšiu a horkejšiu polohu.
• Kožené – s pryskyřicami, drevami a tabakovými tónmi podčiarkuje suchý, mierne dymový charakter kože.

Ak chcete myrhu v parféme rozpoznať, venujte pozornosť tomu, ako vôňa na pokožke doznieva po niekoľkých hodinách. Práve vtedy sa z teplej bázy vynorí jej charakteristická horkosť, ktorá celej kompozícii dodáva pocit starobylosti a pokoja.